latinčina -y ž. lat. jazyk: klasická, stredoveká l.
latinčina [-ť-] -ny ž.
latinčina -ny ž. 1. ▶ mŕtvy italický jazyk, dodnes úradný jazyk Vatikánu, doteraz používaný napr. aj v biológii, medicíne a v práve (ako súčasť nomenklatúry a terminológie), latinský jazyk: klasická, stredoveká, novoveká l.; chrámová l.; omše v latinčine; správna výslovnosť latinčiny; prekladať z latinčiny; slovo pochádza z latinčiny; Z jazykového zloženia knižnice prevláda latinčina, nemčina a maďarčina. [Žv 2006] □ ľudová, vulgárna latinčina hovorené nárečia latinčiny, základ moderných románskych jazykov 2. ▶ latinský jazyk (a literatúra, kultúra) ako učebný al. študijný predmet: výučba latinčiny; učiteľ latinčiny; poslucháči odboru slovenský jazyk - l.; študovať latinčinu; prednášať latinčinu; prepadnúť z latinčiny 3. hovor. ▶ učebnica latinského jazyka: právnická l.; l. pre medikov
latinčina italický jazyk, pôvodne jazyk kmeňa Latinov v Ríme a na okolí, úradný jazyk Rímskej ríše (z hovorenej, tzv. vulgárnej latinčiny, sa od 6. stor. n. l. vyvíjali románske jazyky), v stredoveku cirkevný, rokovací, odborný a umelecký jazyk, dnes úradný jazyk vo Vatikáne (popri taliančine) a oficiálny jazyk rímskokatolíckej cirkvi
latinčina [-ťin-] -y ž. ‹VM›
1. jazyk starých Rimanov
2. hovor. školský predmet
3. hovor. učebnica tohto jazyka
vulgárna latinčina → latinčina
latinčina (zastar. latina), -y ž. jazyk starých Rimanov: klasická l., stredoveká l.;
latinčinový príd. zried.
lačinšina p. latinčina
latinčina ž. (lačinšina) latinský jazyk: Prepadou̯ vari z laťinčini (St. Hory BB); Ale či teško ide tá lačinšina (Kameňany REV)
latinčina ž latinský jazyk: nechť se ďjte naučj wlastňj řeč čjsti, potome a ne spisse k laťinčine přistaupiti čas gest (DA 1751); mníški laťinčini ňeznajíc, laťínský sa predce modlá; mníšski tak líbezňe (:po latinsky:) vispevuvali, že bi sa i Lívius bil musel od ních latinčinu učit (BR 1785)