líce -a líc s.
1. časť tváre medzi okom, uchom a ústami: červené, plné, opuchnuté l-a; mať jamky na l-ach, priložiť pušku k l-u
2. vrchná, vonkajšia strana predmetov, obyč. plochých, op. rub, opak: látka je na l-i lesklá, obrátiť rukáv na l.
● l-a ako ruža, ako pivónia červené; l-a mu horia je rozpálený; l. a rub niečoho kladná i záporná stránka;
lícny, lícový príd.: l-ny nerv, l-á strana;
líčko -a -čok s. zdrob. k 1
líčko -ka líčok s. zdrob.
líce1 líca líc s. ▶ zaoblená párová časť tváre medzi okom, uchom a ústami: pravé, ľavé l.; opuchnuté l.; pekné červené, hladké líca; dotknúť sa rukou líca; nastaviť l. na bozk; štipol ju do líca; pohladiť dievča po líci; mať na líci šošovičku; líca jej pobledli; mať chudé, vpadnuté líca; pobozkať niekoho na obe líca; dávať si púder, červeň na líca; Nespievalo dievča, nemohlo, slzy mu stekali po lícach. [J. Horák] □ k lícu zbraň! (v minulosti) vojenský povel prikazujúci zamieriť pušku na cieľ ◘ fraz. mať líca ako ruža/pivónia/ako vymaľované mať prirodzene červenú farbu tváre svedčiacu o dobrom zdraví; blčia/horia/zapaľujú sa mu líca červená sa, pýri sa; krv mu nabehla do líc prudko očervenel, zapýril sa v dôsledku silného citového rozrušenia (od hanby, hnevu); kvitnú mu líca a) červená sa, pýri sa b) má dobrú, zdravú farbu; mať zbrázdené líca (o staršom človeku) byť zvráskavený; bibl. nastaviť [aj] druhé líce odpustiť určité zlé správanie, zradu a nezatrpknúť, pokúsiť sa znova dôverovať ▷ líčko -ka líčok s. zdrob. i expr.: bacuľaté líčka; Mamin ranný bozk na ružové líčko, otcovo jemné pohladenie. [NaS 2001]; líčisko -ka obyč. pl. líčiská líčisk s. zvel.: mať riadne, veľké líčiská; má líčiská ako balóny
líce1, -a, líc str. časť tváre medzi uchom, okom a ústami: mať okrúhle, bledé, červené l-a; pravé, ľavé l.; l-a ako ruža, ako pivónie, l-a mu horia je veľmi červený; jamky na lícach, l-a mu červenejú, blednú, maľovať si, farbiť si l-a;
pren. bás. celá tvár: Nie vóta naše čítajte, lež naše vrásky v líci. (Jes.);
lícny príd.: l. nerv, l-a žľaza, l-a kosť, l-e svalstvo;
líčko, -a, -čok str. zdrob. expr.
líčko p. líce
líčko s. 1. csl expr. časť tváre medzi okom, uchom a ústami: Opca̋l som jú na líško (Kameňany REV); Bodaj sa milí keľo razí potkóv, keľo sa razí mojih líšog dotkóv (Mur. Dl. Lúka REV) F. šumne ľičko ňit je šicko (Dl. Lúka BAR) - krása nie je všetko; maľovane ľičko, chrobačne serdečko (V. Šariš PRE) - pod pekným zjavom sa skrýva zloba v srdci 2. strihový diel čepca, často vyšívaný (napr. na temene al. ktorý lemuje, obopína líce či tvár): líčko (Lopašov SKA, Šulekovo HLO)
líce [-e, -o] s 1. tvár al. časť tváre medzi okom, uchom a ústami: potom sme widely na Gurikowy Czertowy krw, na liczy bol posskrabany (LACLAVÁ 1596); dala (jej) polyčok, co sme y okom wydely, až gey wssecko lyce čerwene bylo (S. ĽUPČA 1613); na tele y na dussj (ma) trescze, tak abich licze boziho nikdi widietj a vhlidatj nemohla (BARDEJOV 1664); tvé lyitzo hlyedaju (Bože) (DŽ 1752) tvoju tvár, teba; x. pren puga: zadkowé častki, lica (KS 1763) polovice zadku ľudského tela F. nebe gasne, panske lyce, welmi se promenj brzce (Se 18. st) panská priazeň je nestála 2. sánka, čeľusť zvierat: kun, který má weliké ljcá a kratke hrdlo, ten se ňerad dáwa zubadliť (PL 1787); lícny príd k 1: maxillaris: ljcny (KS 1763); líčko dem expr k 1: líčko tvé červené (ASL 1603-04); padajú slzy po bielem líčku (AD 18. st)