lámanie s. 1. novohr, svsl reuma, lámka: Mau̯ son lámaňej f pravé ruki, aňi gvera so_ňemohou̯ nosiťi na pľeci (Turíčky LUČ); Ket so_mala lamaňe v nohoch, ta som ňemohla hodzic (Spiš. Štvrtok LVO); Barz veľo starih ľudzoh ma lamaňe (Smižany SNV); Mam veľke lamaňe f koscoch (Dl. Lúka BAR) 2. starosť, súženie: Pre teho chlapčiska mam take lamaňe, že jak to z ňim na tej vojni budze, ked un taki ňeśmeli (Sedlice PRE)
lámanie [-ia, -í] s 1. rozdeľovanie na menšie časti tlakom: sstanga k lamany muru (s. l. 1678); dalj sme za kamen lamania (KRUPINA 1695); otec Martina Lutera byl gménem Jan, ktery dobjwanim z dolu železa a kamenj lámanim se žiwyl (CS 18. st); L. l. chlebové náb obetovanie ako súčasť liturgie: w rozdlnósti lámaňá chlebowého (KB 1756) 2. med lámka, podagra: rada proty lamany w noze (LR1 17. st); lamanje w aude (RT 17. st); proti suchemu lámanj prassek (TT 1745)