kričať -í -ia nedok.
1. vydávať krik, volať: k. zo sna; k. na ratu, z celého hrdla veľmi
2. krikom upútavať niečiu pozornosť, privolávať, volať: k. za odchádzajúcimi
3. hlasno hovoriť; krikom napomínať, hrešiť: čo tak k-š! k. na deti
4. expr. byť krikľavý (význ. 2): farby k-ia; bieda až k-í je zjavná
kričať -čí -čia krič! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok.
kričať -čí -čia krič! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok. 1. ▶ vydávať silný ľudský hlas, zvuk, krik, veľmi silno volať: prenikavo, hrozivo k.; k. z plného, celého hrdla; k. zo sna; k. na ratu, o pomoc; k. od bolesti; kričia jeden cez druhého; vonku kričali vtáky 2. (na koho; za kým; (čo) komu) ▶ silným hlasom, krikom upútavať niečiu pozornosť, niekoho privolávať, volať; silným hlasom, krikom niekomu niečo hovoriť, oznamovať: deti kričali na mamu; kričala niečo susedovi; Márne majster za ním ešte kričí, vykláňajúc sa z okna tak, že takmer zhodí niekoľko druhov i čeľadí spomínaných kaktusov. [V. Bednár] 3. (na koho) ▶ veľmi hlasno hovoriť, krikom napomínať: k. na deti, na žiakov; prečo na mňa kričíš?; Chudák Rudko sa mylne domnieval, že kričím naňho, očervenel ešte raz a potom sa pustil do žalostného revu. [K. Jarunková] 4. trochu expr. ▶ (o farbe) byť veľmi výrazný, krikľavý: na stene kričala čierna kresba; Oranžová je nedôstojná, kričí, nijaké rozumné dievča by sa v nej neukázalo. [A. Hykisch] 5. expr. ▶ vzbudzovať pozornosť, byť nápadný: radosť mu kričí z tváre; klobúk kričal novotou; kričalo z neho sebavedomie; Pri literárnom kabinete červenými literami kričalo na ozdobnej nástenke meno Branislava Chudinského. [J. Sedlák]; Pocit opustenosti v tomto dome kričal z každého kúta. [H. Zelinová] ◘ fraz. kričať ako na poplach al. kričať ako zmyslov zbavený volať veľmi hlasno a nástojčivo; expr. kričí, akoby ho na nože brali al. kričí, akoby ho z kože drali kričí veľmi hlasno a prenikavo ◘ parem. nekrič hop, kým nepreskočíš al. kým si nepreskočil neteš sa predčasne; zlodej kričí chyťte zlodeja ozýva sa ten, kto tiež nie je nevinný ▷ dok. ↗ zakričať
biť sa 1. rozdávať si navzájom údery • ruvať sa • ruť sa: od zlosti sa začali biť, ruvať, ruť • mlátiť sa • tĺcť sa • otĺkať sa • expr.: sekať sa • hlušiť sa • klbčiť sa • chlpčiť sa • prať sa • hovor. pasovať sa: deti sa na lúke pasujú • hovor. boxovať sa (biť sa päsťami) • nár. klčkovať sa • zried. marasiť sa (Tatarka) • expr. lomiť sa (niečím): palicami sa lomia
2. hovor. netvoriť súladný celok • nehodiť sa (k sebe) • hovor. nepasovať: predložené koncepcie sa bijú, nehodia sa k sebe, nepasujú (navzájom) • kričať (pri farbách): farebne doplnky kričia
3. p. bojovať 1, 2
kričať 1. vydávať hlasný, prenikavý hlas, zvuk (o živých tvoroch, najmä o ľuďoch) • volať (niečo pritom oznamovať): z diaľky na nás kričia, volajú • kríkať (Tatarka, Timrava) • robiť krik: deti na dvore kričia, robia krik • vykrikovať • vykríkať • vyvolávať (s prestávkami): ešte dlho za nami vykrikovali, vyvolávali • pokrikovať • zried. pokríkať (prerušovane): pokrikovať na hráčov • expr.: revať • vyrevovať • vyrevúvať • vrieskať • vyvreskovať • vyvreskúvať • vrešťať: reval, vrieskal na nás z plného hrdla; opice vrešťali • expr.: škriekať • škrečať (škrekľavo kričať) • expr. ziapať (zlostne, nahnevane) • pejor.: jačať • bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera): jačal od hrôzy; Nebliakaj na mňa! • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo): ryčala od bolesti • expr. štekať • brechať (zlostne): ustavične na seba štekali • expr.: hulákať • hučať • húkať (nepríjemne): huláka, húka na deti • expr. hrmieť (kričať hromovým hlasom) • expr.: hartusiť • hartušiť (znepokojovať krikom) • nár.: harmantiť • hvečať • hriakať • herbeľovať
2. p. biť sa 2
volať 1. (o človeku) silným hlasom oznamovať • kričať: volá o pomoc, kričí zo sna • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa (odniekiaľ): ohlášal sa, ozýval sa z izby • vyvolávať • vykrikovať (často, ustavične): vyvolávala na susedku
2. (o niektorých vtákoch) vydávať zvuky • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa: divé husi volajú, prepelice sa ohlášajú
3. hlasom, vyslovením mena a pod. upútavať pozornosť • kniž. zvať: volal deti domov • pozývať (na účasť na niečom): volal, pozýval ho na konferenciu, na návštevu • vyzývať • vyvolávať (opätovne volať): vyvoláva ma k nim hrať sa spolu
4. telefonicky nadväzovať spojenie • telefonovať • ozývať sa • ohlášať sa: pravidelne volal, telefonoval, ohlášal sa z cudziny
5. používať meno • nazývať: volali ho starký • kniž.: menovať • zvať: vrch zvali Grúň • pomenúvať • označovať (o rastlinách, veciach): tieto rastliny označujeme ako teplomilné • oslovovať • titulovať (o človeku): titulovali ho pán doktor • prezývať (volať prezývkou, dávať niekomu prezývku): prezývali ju papuľou
6. p. žiadať 1
vrieskať 1. (o zvieratách) vydávať vresk, škrek • vrešťať: opice vrieskajú, vreštia • škriekať • škrečať: straka škrieka, škrečí
2. expr. (o ľuďoch) vydávať prenikavý hlas • expr.: vrešťať • vyvreskúvať: majster vrieskal, vyvreskúval na robotníkov; vrešťala ako nepríčetná • kričať • robiť krik: deti vrieskajú, kričia, robia krik • expr.: revať • vyrevúvať (hlbším hlasom kričať) • expr.: škriekať • škrečať • jačať (škrekľavo al. vysokým hlasom kričať): jačať od bolesti • expr. ziapať (zlostne kričať) • expr. hrmieť (hromovým hlasom kričať) • expr.: bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera) • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo kričať): zavýjal od strachu • expr.: štekať • brechať • havkať • hučať • húkať • hulákať: Neštekaj, nehulákaj na mňa! • expr.: hartusiť • hartušiť • hurtovať: Kto to tu hurtuje? • nár.: harmantiť • hvečať • herbeľovať
3. p. plakať
kričať, -í, -ia nedok. hlasno volať, vydávať silný hlas: k. na niekoho, dieťa kričí; k. na ratu a) o pomoc, b) veľmi, k. z plného hrdla veľmi;
pren. o niečom veľmi nápadnom, krikľavom: zúfalstvo mu kričí z očí má zúfalý výzor; Farby kričali najväčšmi na ženách a deťoch. (Jes.) Radosť mu kričí z obličaja i z každého pohybu. (Fr. Kráľ);
dok. zakričať, skríknuť, zried. i kríknuť
kríknuť, -ne, -nu, -kol dok. zried. (bezpredm. i na koho, na čo) vydať prenikavý zvuk, výkrik, skríknuť, okríknuť: kríkol zlostne ako na hluchého (Tat.); kríklas` na psy (Botto); „Ale veď vám pomrzneme!“ kríkli starejšie. (Hviezd.);
nedok. kričať, kraj. i kríkať
kričať nedok. 1. csl hlasno volať: Aj nán kričala: „Ľen pľúvajťe!`` (Lišov KRU); Ona poháňa koňe, poháňa a narás kričí: „Hó, hó, hó!`` (Tek. Breznica NB); Jáj, chlapec ca dál strašne kričat (Ružindol TRN); Jag zme ho lapeľi vaľac, žena kriči: „Ucekajce, bo mur ľeci!`` (Rozhanovce KOŠ) F. kriša̋ tia deči, len tag v ušoh zaliahá (Brusník REV) - veľmi kričia; kriší, ako bi sto šertou vošlo doň (Rim. Píla RS) - expr. reve; kričí jako na hluchého (Bošáca TRČ) - intenzívne volá, kričí; kričidz na rati (Dúbrava PRE) - volať o pomoc; kriči, že śe mi až blud lape (V. Šariš PRE) - veľmi silno kričí 2. expr. byť krikľavý, vynímať sa (napr. zafarbením, pestrosťou a pod.): Tá červená mašla na bielon kričí (Návojovce TOP)
kričať [-ča-, -če-] ndk 1. (o ľuďoch) volať, vrieskať ap.; (o zvieratách) škriekať, húkať, pišťať ap.: odpornj su placž a kričenj (KoB 1666); ranae ultra solitum vocales: nad tisyckrát krycjcé žabi (KS 1763); swedkowga na ratu kričaly (PRIBYLINA 1722) volali o pomoc; plním hrdlem kričíc (BR 1785); když guž pricházy občestwenj, nekrič za gidlem bez wssy mrawnosti (UKK 1768) nedovolávaj sa; straka bude kryčeti: „pere, pere“; (KRUPINA 18. st); kricte trubu (MK 18. st) hlasno trúbte 2. hlasno, pohnuto, hovoriť: s podiwením kričal o ní mluvíc (ASL 1701); hnewliwe naň krjceli (PI 1749) nadávali mu; naproti kričá (BR 1785) odporujú; pren o niečom nápadnom, krikľavom: kamen tento kriczatj bude (KT 1753); wssade psota kryčy (GŠ 1758); -iavať [áv-] frekv k 2: zarmúceny sem chodjwal, kdiž sem powstáwal, kričáwal sem mezy zástupem (KB 1757)