krčmár -a m. hovor. hostinský;
krčmárka -y -rok ž.;
krčmársky príd.
krčmár -ra pl. N -ri m.
krčmár -ra pl. N -ri m. ▶ majiteľ krčmy; kto predáva v krčme: k. mu načapoval pivo; V ktorejsi dedine s hurtom zobudili krčmára, a hoci chceli od neho jedlo, nabrali len pijatiky. [V. Šikula]; V hornom Uhorsku boli krčmári považovaní za najzámožnejšie osoby. [Pt 1997] ▷ krčmárka -ky -rok ž.: Bol práve čas obeda, krčmárka nosila hosťom voňavú rybaciu polievku. [Ľ. Zúbek]; krčmáročka -ky -čiek ž. zdrob. expr.: pekná k.; krčmáročka naša, čo máš kolo pása [ľudová pieseň]
hostinský majiteľ al. nájomca hostinca • hovor. krčmár • výčapník (kto čapuje nápoje) • hovor. šenkár
krčmár p. hostinský
krčmár, -a m. majiteľ krčmy, vedúci hostinca: dedinský k.;
krčmárka, -y, -rok ž.;
krčmársky príd.: k-a živnosť, licencia;
krčmárstvo, -a str. zamestnanie krčmára
kačmar p. krčmár
krčmár m. (kačmar) csl majiteľ krčmy, hostinský: A maľi zme tu krčmára, žida (Lomná NÁM); Bou̯ krčmár, nuž na Hrabove (Kalinovo LUČ); Očúvajťe, ten Miško to bó dobrí krčmár, ten zadovážev šecko (Lapáš NIT); Kačmar śe zato narobil dosc (Dl. Lúka BAR); krčmár (V. Bielice TOP); krčmárka ž.: Krčmárka, to doviezla za sud vína (V. Lom MK); Nosila krčmárce za pálené (Bošáca TRČ); Kačmarka tiš sebe zato vipije (Torysa SAB)
krčmár [krč-, ka(r)č-, kerč-, korč-] m nájomca al. majiteľ krčmy: v mne krczmarom bol (BOCA 1589); karczmar markussowsky (SPIŠ 1641); kurimsky korčmar (BARDEJOV 1646); krčmar piwni (ZVOLEN 1679); kačmar hranownicki (HRANOVNICA 1779); -ov príd privl: z uzitku krčmarowho (ŠTÍTNIK 1702); krcsmaroweho konya ukradel (OBSOLOVCE 1768); -ka ž: žadny z kerčmaruw a kerčzmarek nesmel napog opogny wydawat (SPIŠ 1694); to slissal od teg krcssmarkky (TRENČÍN 1753 E); -sky príd: krcmarske zboze (TRENČÍN 1653); krczmarsky luon (KRUPINA 1684); -stvo [-o, -í] s zamestnanie krčmára: pry Cekus Petrowom krčmarstwe (ŠTÍTNIK 1702); w teto me službe aneb krčmarstwy (PONIKY 1793-98)