kozák1 -a mn. -ci m.
1. člen (neskôr potomok) skupiny osadníkov chrániacich juhových. hranice starej Rusi; príslušník jazdeckých jednotiek z nich utvorených: donskí k-i
2. expr. skúsený, ostrieľaný človek: starý k.;
kozáčka -y -čok ž.;
kozácky príd.: k. ataman; k. čin
kozácky -ka -ke príd.
kozácky -ka -ke príd. hist. ▶ súvisiaci s kozákom1, s kozákmi: k. ataman, náčelník; k. oddiel, pluk, tábor; kozácka samospráva; kozácke jazdectvo, vojsko; kozácke povstania; kozácke osady; kozácka šabľa, baranica; Ráno sa v lesíku pred vilou neočakávane zjavila kozácka jazda. [L. Ballek]
kozák -a m. (kozáčka -y ž.) ‹r, ukr < turk›
1. hist. pôvodne člen vojensko-roľníckych obcí slobodných usídlencov chrániacich jv. hranicu Moskovskej Rusi; ich potomok; bojovník vojenských oddielov z nich utvorených
2. expr. nebojácny, skúsený človek: starý k.;
kozácky príd.
kozák1, -a, mn. č. -ci m. hist. na starej Ukrajine člen vojensko-roľníckej občiny slobodných osadencov, ktorí chránili hranice štátu; neskôr príslušník jazdeckej jednotky ruskej armády: záporožský, donský k.;
kozáčka, -y, -čok ž.;
kozácky príd.: k. pluk, k. ataman, k-a baranica;
kozáctvo, -a str. hromad. kozáci: kubánske k.
kozák1 m 1. člen vojensko-roľníckej občiny slobodných osadníkov na Ukrajine, kt. chránili hranice státu: kozaci, Mosskwani a gini narodowe (FK 1760) 2. príslušník vojenskej jazdeckej jednotky: kozacy wpad včiniwsse nenadaly (TRENČÍN 1610); kozáci do Moravy vpadli (ASL 1684); veles: lahkó oďeny wogák, lahky kozák (KS 1763); kozácky príd k 1, 2: sedlo kozacke (SOBLAHOV 1651); kozátsky lid pri Pólskég zemi (KS 1763) kozáctvo; kozáctvo s kozácke vojsko: w tie niepokoye jako kozatctwo presslo (PLAVEČ 1620); kozáčik [-ek] dem k 2: kozaček se žalowal; kozačkowi z officirmi piwa (ŽILINA 1698; 1709) P. atpn Thomassiem Cozakem (v Žiline 1460); Egidio Kozakowycz (v Skačanoch 1500)