korunovácia -ie ž. korunovanie (význ. 1); slávnosť pri tejto príležitosti;
korunovačný príd.: k-é obrady; k-é mesto, k. chrám, k-é klenoty
korunovačný -ná -né príd.
korunovačný -ná -né príd. ▶ vzťahujúci sa na korunováciu; charakteristický pre korunováciu: k. obrad, sprievod; korunovačné rúcho; korunovačné slávnosti; k. pahorok; Keď v roku 1543 Turci dobyli aj Stoličný Belehrad, stala sa Bratislava aj korunovačným mestom Uhorska. [I. Janota] mestom, v ktorom boli korunovaní panovníci; s korunovačnou pompou udeľovať tituly [KŽ 1966] □ korunovačné klenoty odznaky panovníckej moci (kráľovská koruna, meč, žezlo, jablko, kríž)
korunovácia -ie ž. ‹l < g› slávnostný obrad nastolenia panovníka spojený s odovzdaním výsostných odznakov kráľovskej moci (vloženie koruny na hlavu, odovzdanie žezla a jablka, opásanie mečom), korunovanie;
korunovačný príd.: k-é klenoty; k-á prísaha skladaná pri korunovácii; k-á minca razená na pamiatku korunovácie; hist. práv. k. reverz (od 13. stor. v Európe) listiny zmluvnej povahy zabezpečujúce práva a nároky voličov volenými panovníkmi
korunovácia, -ie ž. korunovanie panovníka, slávnosť korunovania;
korunovačný príd.: k-á slávnosť, k-é mesto, k-é ceremónie