Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

korunovácia -ie ž. korunovanie (význ. 1); slávnosť pri tejto príležitosti;

korunovačný príd.: k-é obrady; k-é mesto, k. chrám, k-é klenoty

korunovácia -ie pl. G -ií D -iám L -iách ž.

korunovácia -ie pl. G -ií G -iám L -iách ž. 1. ▶ oficiálny slávnostný akt ustanovenia panovníka spojený s odovzdaním odznakov panovníckej moci, koruny¹, žezla a pod., korunovanie: veľkolepá kráľovská k.; slávnostná k. cisárovnej; korunovácie uhorských kráľov; oslavy pri príležitosti korunovácie; Rukou dal komusi signál a v tej chvíli začali vyzváňať všetky prešporské zvony ako pri korunováciách. [P. Ševčovič]; pren. Bola to najslávnostnejšia iluminovaná korunovácia jari. [Š. Žáry]
2. ▶ slávnostné udelenie ceny, vyznamenania al. symbolickej koruny¹: k. niekoho za miss plesu; Reprezentant sa z korunovácie za týždňového kráľa ligy tešil už po druhýkrát v kariére. [Sme 1998]

korunovácia -ie ž. ‹l < g› slávnostný obrad nastolenia panovníka spojený s odovzdaním výsostných odznakov kráľovskej moci (vloženie koruny na hlavu, odovzdanie žezla a jablka, opásanie mečom), korunovanie;

korunovačný príd.: k-é klenoty; k-á prísaha skladaná pri korunovácii; k-á minca razená na pamiatku korunovácie; hist. práv. k. reverz (od 13. stor. v Európe) listiny zmluvnej povahy zabezpečujúce práva a nároky voličov volenými panovníkmi

korunovácia, -ie ž. korunovanie panovníka, slávnosť korunovania;

korunovačný príd.: k-á slávnosť, k-é mesto, k-é ceremónie