konfident -a m. informátor polície, donášač: tajný k.;
konfidentský príd.
konfident [-d-] -ta pl. N -ti I -tmi m.
konfident [-d-] -ta pl. N -ti I -tmi m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ (v totalitných režimoch) kto tajne spolupracuje s políciou, udavač, donášač: platený k. polície; zoznamy konfidentov; plniť úlohy konfidenta; získavať nových konfidentov; stal sa konfidentom gestapa 2. ▶ tajný informátor kriminálnej polície, obyč. z prostredia organizovaného zločinu: spoľahlivý k.; čakať na správy od konfidenta ▷ konfidentík -ka pl. N -íci/-íkovia G -kov m. zdrob. iron. k 1: Bol to odveký zákon okupácie, že si okupant hľadal z domáceho obyvateľstva konfidentov i konfidentíkov. [KŽ 1967]; konfidentka -ky -tiek ž.: objaviť v archívoch udania konfidentky
konfident -a m. (konfidentka -y ž.) ‹l› tajný spolupracovník, dôverník polície, udavač: platený k. gestapa; k. ŠtB;
konfidentský príd.: k-á služba
konfident p. udavač
udavač kto niekoho udáva, obyč. so zištným zámerom • donášač: stať sa udavačom, donášačom • konfident (donášač polície): tajný konfident • kniž. denunciant • hovor. pejor. špiceľ • kniž. zastar. sykofant • pren. pejor. kopov • subšt. bonzák
konfident, -a m. tajný policajný dôverník, ktorý donáša informácie;
konfidentský príd.;
konfidentstvo, -a str. povaha, vlastnosť, činnosť konfidenta
konfident m lat adm dôverník: dali sme pre panou confitentou wina (KRUPINA 1706); dúweraňi (:konfidenťi:) ulúbeného sa obáwali, abi mu ňeprissla misel nawraťiť k sebe gubernera (DS 1795)