konštruktivizmus [-t-] -mu m.
konštruktivizmus [-t-] -mu m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ umelecký a literárny medzivojnový avantgardný smer ovplyvnený rozmachom vedy a techniky, odmietajúci ideový obsah a zdôrazňujúci vecnosť a účelovú krásu: ruský k.; prívrženci konštruktivizmu; tvorba ovplyvnená konštruktivizmom; umelecké postupy konštruktivizmu 2. archit. ▶ smer v 20. rokoch 20. stor. zdôrazňujúci konštrukciu, techniku, kvalitu a krásu materiálu (sklo, hliník, nikel), účelnosť a technickú dokonalosť stavby: priekopník konštruktivizmu 3. hud. ▶ uplatňovanie racionálnych myšlienkových postupov v procese tvorby, zdôrazňovanie technickej stránky diela na úkor vnútorného obsahu
konštruktivizmus -mu m. ‹l›
1. odb. (po prvej svetovej vojne) umelecký a architektonický smer sústreďujúci sa na konštrukciu, nové materiály, funkčnosť, v poézii kladúci dôraz na význam slova
2. mat. smer pripúšťajúci existenciu iba takých predmetov (výrokov), ktoré možno konštruovať pomocou vopred zadaných operácií
konštruktivizmus, -mu m. buržoázny formalistický umelecký smer, usilujúci sa chápať umelecké dielo predovšetkým zo stránky technickej, bezideovo;
konštruktivista, -u m. prívrženec konštruktivizmu;
konštruktivistický príd.: k-é divadlo, k-é snahy;
konštruktivisticky prísl.