komandant -ta pl. N -ti I -tmi m.
komandant -ta pl. N -ti I -tmi m. ⟨nem. ‹ fr.⟩ star. voj. ▶ kto komanduje, velí organizovanej skupine, vydáva vojenské rozkazy, veliteľ: hlavný k.; Všetci piati sme upreli oči k nemu a prosili, pán komandant, mamu nám nezabite. [L. Ťažký]
komandant -a m. (komandantka -y ž.) ‹n < f›
1. voj. zastar. veliteľ;
2. expr. kto rád rozkazuje;
komandantský príd.
komandant, komandír, komandér p. veliteľ 1
veliteľ 1. kto velí organizovanej, obyč. ozbrojenej skupine ľudí: veliteľ vojska, rozkaz veliteľa • zastar.: komandant • komandér (Karvaš) • komandír (Tajovský): komandant pluku • kapitán (veliteľ územia, objektu a pod.): mestský kapitán • vojvodca (v minulosti slávny vojenský veliteľ) • hist. hajtman (vojenský veliteľ): kozácky hajtman
2. p. vodca
komandant, -a m. veliteľ: k. pluku;
komandantka, -y, -tiek ž.;
komandant [-men-; -dant, -tat] m lat/fr, komendans m lat veliteľ voj. jednotky, mesta, hradu ap.: commendantu, vel obrstleytnantu daly sme na swyece (KRUPINA 1684); kral Dawid Amazu commendantem nad gistym wogskem učinil (SP 1696); daly zme panu komentatowy čzeressien; komendantowi kupili zme hrussiek (KRUPINA 1706); ja, commendans vršatsky, prikazugem (VRŠATEC 1708 E); negwissiho comendanta, generala, gmenowat (VoP 1760); -ov príd privl: poslowy z listem commendantowim; do pana kommendatoweho wina (KRUPINA 1687; 1692); -ka ž manželka komandanta: pany vrednicka y komendantka (ŠTÍTNIK 1692); pasoman dali muránskej pani komandantke (L. MIKULÁŠ 1713 E); welkomožna pany commendantka (P. PODHRADIE 1790)
komendans, komendant p. komandant
komentát p. komandant