kočovník -a mn. -ci m. kto kočuje (význ. 1), nomád;
kočovnícky príd.: k. spôsob života
kočovník -ka pl. N -íci G -kov m.
kočovník -ka pl. N -íci G -kov m. 1. ▶ príslušník kočovného národa al. kmeňa: domorodí kočovníci; húfy kočovníkov; nájazdy ázijských kočovníkov; skupina cigánskych kočovníkov; Na juhu ich [staré obchodné cesty] blokovali Arabi a na severe kočovníci, čo v jednotlivých vlnách prenikali do Strednej Ázie na západ. [V. Krupa] 2. expr. ▶ kto sa často sťahuje a cestuje (obyč. v súvislosti s výkonom povolania): Som stavbár. Som kočovník. Mám rodinný domček tam, kde si práve líham. [V. Mináč]; Hudobní nadšenci a kočovníci po letných festivaloch opäť majú niekoľko možností, kam sa vybrať. [Sme 2004] ▷ kočovníčka -ky -čok ž.
kočovník -a m. ‹r < turk› kto žije kočovným životom, nomád;
kočovnícky príd.
kočovník kto mení svoje sídlo, kto nemá pevné obydlie • nomád: nájazdy kočovníkov, nomádov
kočovník, -a, mn. č. -ci m. príslušník kočujúceho kmeňa, nomád: avarskí, maďarskí k-i; nájazdy k-ov;
kočovnícky príd.: k-e kmene kmene kočovníkov; k. život potulný;
kočovníctvo, -a str. sťahovavý, potulný spôsob života