kliať kľaje kľajú nedok. vyslovovať kliatby, zlorečiť, hrešiť: v zlosti začal k. (, až sa hory zelenali); k. (na) celý svet
kliať kľaje kľajú (ne)kľaj! klial kľajúc kľajúci kliatie nedok.
kliať kľaje kľajú (ne)kľaj! klial kľajúc kľajúci kliatie nedok. (ø; na čo, na koho) ▶ vyslovovať nadávky, hrubé slová, kliatby, nadávať s kliatbami; syn. hrešiť: nepekne, šťavnato k.; strašne, ustavične, jednostaj k.; k. bez zábran; Klial a hromžil na všetko, aby mu nemohli nič vyčítať. [P. Andruška]; Udieral päsťou o stôl a klial. [P. Pišťanek]; Róbert, presvedčený o márnosti všetkého, si pomyslel na riaditeľa Wolfa a začal kliať naňho aj na Kamilu. [K. Lászlová] ◘ fraz. kliať ako kočiš/pohan vyslovovať veľmi hrubé, vulgárne nadávky; klial, až sa hory zelenali veľmi hrubo a hlasno nadával; kliať na celý svet veľmi sa hnevať ▷ dok. ↗ zakliať
hrešiť 1. vyslovovať ostré, urážajúce slová (v zlosti, rozčúlení) • nadávať • hromžiť: hreší, nadáva, hromží na všetkých a na všetko • expr. hromovať • zastar. hriemať (Krčméry) • expr.: brýzgať • harusiť • harušiť • cifrovať • hovor. expr.: šľakovať • bohovať • stobohovať: šľakuje, bohuje ako kočiš • kliať • preklínať • kniž. zlorečiť (hrešiť a vyslovovať kliatby): kľaje, preklína syna, zlorečí na syna; škaredo kľaje • expr. zastar. teremtetovať
2. dôrazne vyjadrovať nespokojnosť s niekým, hovoriť výčitky niekomu • karhať: hreší, karhá syna, že nepočúva • napomínať • vyčítať • dohovárať (miernejším spôsobom): napomína žiakov, dohovára im, aby boli ticho • prekárať: žena ho tresce a prekára • expr.: krstiť • mydliť • kresať • harusiť • harušiť • zvŕtať • hovor. zastar. štrôfať • hrub.: kefovať • ďobať • ďubať • subšt. pucovať • zried. hriakať
3. robiť priestupky proti niečomu • prehrešovať sa • previňovať sa: hreší, prehrešuje sa proti gramatike • prestupovať: prestupuje predpisy, zákon
kliať sa p. prisahať sa
kliať vyslovovať kliatby, nadávky, hrubé slová • kniž. zlorečiť • preklínať • nadávať: nič sa mu nedarí, kľaje, zlorečí, preklína, nadáva • hrešiť (hrubo): hreší ako paholok • hromžiť • expr. hromovať (na niekoho, niečo): hromží na neporiadky • kniž. klnúť • hovor. expr.: bohovať • stobohovať • šľakovať • expr. zastar.: žúriť (J. Kráľ) • teremtetovať; rúhať sa (hrubo urážať niekoho vznešeného, niečo posvätné): rúhať sa Bohu, nebu • fraz. brať meno Božie nadarmo
nadávať 1. hovoriť ostré, urážajúce slová (niekomu al. na adresu niekoho, niečoho) • hromžiť (na niekoho, na niečo): nadával kolegovi, na kolegu; hromžil na neporiadky • expr.: papuľovať • grobianiť • šprihať • šľakovať • brýzgať • hromovať (na niekoho, na niečo): každému papuľuje, grobiani; šprihal, brýzgal mu do očí jedovaté slová; hromoval na nespravodlivosť • hovor. šimfovať: šimfoval na vedúcu • hovor. expr. pyskovať: nič sa mu nepáči, jednostaj pyskuje • pejor.: brechať • štekať • havkať (na niekoho): brechali, štekali na seba • expr. fákať (Vajanský) • haniť • hanobiť • tupiť • ohovárať (nadávať na niekoho v jeho neprítomnosti): hanil, hanobil pamiatku otca • expr.: špiniť • očierňovať: špinil celú rodinu • rúhať sa (komu, čomu; hrubo nadávať na niečo posvätné): rúhal sa Bohu, nebu
2. v nespokojnosti používať hrubé výrazy • hrešiť: nadáva, hreší ako pohan • hromžiť • hromovať • zlorečiť: stále len hromží, zlorečí • kliať • preklínať (nadávať s kliatbami): preklína nebo i zem; kľaje ako kočiš • hovor. expr. bohovať: bohoval, až sa hory zelenali
prisahať sa uisťovať o niečom formou slávnostného vyhlásenia al. formou sľubu s odvolaním sa na Boha, Bibliu a pod. • prisahať • zaprisahávať sa: prisahal (sa), že rodinu pomstí; prisahá (sa), zaprisaháva sa, že do domu viac nevkročí • veriť sa • zaverovať sa: musel sa pred všetkými veriť, zaverovať, že on to neurobil • božiť sa: boží sa, že sa polepší • dušiť sa (o pravdivosti niečoho uisťovať slovami na moj dušu): stále sa duší, ale nik mu už neverí • zaklínať sa • kliať sa (prisahať sa formou kliatby): zaklína sa, že radšej zomrie, akoby mala porušiť sľub • nár. hromiť sa (Kálal) • expr. biť sa do pŕs (uisťovať o niečom vytŕčavým vyhlasovaním)
kliať, kľaje, kľajú nedok.
1. (bezpredm., komu, zried. i na koho) zlorečiť, nadávať: Klial, až sa hory zelenali. — Dozorca s korbáčom kľaje a hreší. (Vans.) Škaredil sa a pusto klial. (Hor.) Kľaje celému svetu. (Laz.) Kliali na mládež. (Bod.) Kliali všetci na Blatnického. (Kal.)
2. zried. (koho) preklínať: Majster začal tovarišov kliať. (Dobš.)
|| kliať sa veriť sa, dušiť sa, zaklínať sa: Plakal a klial sa, že nezabudol. (Taj.)
kliať nedok. (kľeč) 1. strsl, vsl nadávať, zlorečiť: Kliau̯, bohovau̯ celí večer (Bobrovec LM); Jedovalo ho to, nadávau̯, kľiau̯ (Lešť MK); Co tak britko kľeješ?! (Remeniny GIR) F. kľaje jak pohan (Žakarovce GEL), kľiau̯ a_sa hori zeľenaľi (Rim. Píla RS) - veľmi nadával 2. veĺmi hrešiť niekoho: Kľála nás, že šetki takto zarädom babreme (Žaškov DK); Koho to tak kléješ? (Rochovce ROŽ); Mať ho kľála (Hor. Lehota DK)
kliať [-ia-, -á-, -ie-], klnúť ndk 1. koho, čo preklínať niekoho: nemluwňátko, které w ny bylo, klnula, gey diablum poručegic (HLOHOVEC 1592); kacirska včeny zamitam, klnu a zlorečim (ŠV 1675); odkazal, zebi ho neklyala (LIPTOV 17. st); szpravodlyivosztz klyályi (HPS 1752); modly syce klnau, awssak modlam poctu činj (HPP 1754) 2. komu, na koho zlorečiť, nadávať niekomu: nemame klieti (BAg 1585); geden druhemu klnul (MB 1701); prenaramne teg bohini klal a zlorecil; hnedku na nich klagu (MS 1758); často klegeme, lageme, zlorečzime (WS 18. st); k. sa dušiť sa, zaklínať sa: naramnie se prisahal a kljal (SKALICA 1616); mlowely a klyali sa (T. POLE 1727)
klnúť p. kliať