klerik -a -ci m.
1. kto prijal posvätnú vysviacku (v kat. cirkvi)
2. zastar. seminarista, bohoslovec
klerik -ka pl. N -ici G -kov m.
klerik -ka pl. N -ici G -kov m. ⟨gr.⟩ cirk. 1. ▶ príslušník najmä katolíckeho duchovenstva, biskup, kňaz, diakon, duchovná osoba; op. laik: saleziánsky k.; vzdelaný k. v službách štátu 2. zastar. ▶ študent na katolíckej bohosloveckej fakulte, bohoslovec: mladý k.; prispievať na štipendiá klerikov
klerik -a m. ‹l < g› cirk.
1. študent na katolíckej bohosloveckej fakulte, bohoslovec
2. nositeľ vysviacky, svätenia, rímskokatolícky duchovný
klerik, -a, mn. č. -ci m.
1. príslušník kléru, duchovná osoba (op. laik);
2. kandidát na kňazskú hodnosť, seminarista;
klerický príd.: k. stav
klerik m. (klierik, krieľik) bohoslovec: Vlaňi maturovau̯ a toho roku je klierikom (Návojovce TOP); Zo šestoré tí krieľici mu miňištruvaľi (Dol. Lehota DK); klérik (Lukáčovce HLO, Koniarovce TOP); krélik (Rozbehy SEN)
klierik p. klerik
krielik p. klerik
klerik m gr/lat 1. kandidát na kňazský stav, seminarista: knezi a klerikowe (VP 1764); w generálnjm kleryků vherských semináři (SH 1786) 2. príslušník kléru, kňaz (o. laik): klerikom staw manželsky se dowolil (WO 1670); klericy skalickeho pátra gvardiana (KC 1791)