kazateľ -a mn. -ia m. kto káže (význ. 2, 3): bol dobrým k-om;
kazateľka -y -liek ž.;
kazateľský príd.: k. tón poúčajúci;
kazateľsky prísl.
kazateľ -ľa pl. N -lia G -ľov m.
kazateľ -ľa pl. N -lia G -ľov m. ▶ kto ohlasuje Božie slovo; kňaz, ktorý máva kázne, ktorý káže: dominikánsky, františkánsky k.; baptistický, evanjelický k.; černošský k.; byť dobrým kazateľom; k. odvíjal svoju kázeň od slov Krista a apeloval ňou na súčasníkov a súčasnosť ▷ kazateľka -ky -liek ž.: evanjelická k., k. slova Božieho (v protestantských cirkvách)
kazateľ, -a, mn. č. -lia m. kto káže, máva kázne v kostole (obyč. kňaz);
pren. kto verejne hlása nejakú pravdu, náuku ap.: Ste kazatelia všetkých zásad, na ktorých spočíva blaho ľudí. (Kuk.);
kazateľka, -y, -liek ž.;
kazateľský príd.: k-á činnosť; k. tón (Al.) poúčajúci, napomínajúci;
kazateľsky prísl.;
kazateľstvo, -a str. umenie, schopnosť kázať
kazateľ m. csl kto káže (obyč. v kostole), kto verejne niečo hlása: Jezuiťi boli dobrí kazaťelia (Návojovce TOP); Zna kazac, ta to kazateľ! (Dl. Lúka BAR); kazaťeľ (Hor. Lehota DK)
kazateľ m kto káže v kostole: kaplan a kazatel slovensky (P. ĽUPČA 1558); priwolal sem kazatele domácyho (s. l. 1627 E); papezensstj kazatelowe (WO 1670); naproty lutheranskych kazateluw (DuD 1717) L. (v divadlách vystupujú) kazatelowe comediansstj (WO 1670) herci; -ský príd: urad kazatelský (TRNAVA 1713)