karbunkul -lu L -le pl. N -ly m.
karbunkul -lu L -le pl. N -ly m. ⟨lat.⟩ zastar. ▶ tmavočervený granát, rubín, granátový: vzácny, ligotavý k.; kalich vykladaný karbunkulmi; pren. Ja tu čakám na takého, čo má oči ako karbunkul, posadnuté túžbou. [J. Gregorec]
karbunkul -u m. ‹l›
1. lek. rozsiahle hnisavé ložisko na koži a v podkožnom tkanive vznikajúce splynutím niekoľkých furunkulov
2. miner. tmavočervený drahokam, najmä rubín al. granát, spinel
karbunkul, -u, 6. p. -e m.
1. tmavočervený drahokam, najmä rubín al. granát: Na ruke žiarila mu náramnica z tuhočervených karbunkulov. (Fig.)
2. lek. zapálený vred;
karbunkulový príd.
karbunkul [-k(u)], karbunkuluš m lat/maď tmavočervený drahokam, najmä rubín a granát: mezy drahjm kamenjm negdrachssj gest karbunkul (KoB 1666); čerweny kamen gako carbunculus (OCh 17. st); oči se gako hwezdicki a karbunkulusy bliščali (MS 1758); karbunkul, ochniwy krystal podobny sklu (KrP 1760); anthracites: karbúnkl, krwawnjk ohniwy, kamen; acaustus: karbunkul (KS 1763); apyritos: karbúnkl (LD 18. st); stratila sem kamen karbunkuluš (AD 18. st); x. pren oblohy nebeskeg karbunkulusowe (MK 18. st) hviezdy; karbunkový, karbunkulový príd: karbunkowá woda (TT 1745); karbunculowe wody (HT 1760); -ek dem: na skalách karbunkulek roste (GV 1755)