kanón -a m. delo: protilietadlový k., vystreliť z k-a;
pren. expr. kto v niečom vyniká: byť v matematike k.;
kanónový príd.: k-á paľba;
kanónik, kanónček -a m. zdrob. expr.
kanonik -a mn. -ci m. cirk. hodnostár, člen kapituly pri biskupskom chráme;
kanonický príd.
kanónik -ka pl. N -ky m. zdrob.
kanonik [-n-] -ka pl. N -ici G -kov m.
kanonik [-n-] -ka pl. N -ici G -kov m. ⟨gr.⟩ cirk. ▶ (v katolíckej a anglikánskej cirkvi) člen katedrálnej al. kolegiátnej kapituly majúci niekedy špecifickú hodnosť al. funkciu (prepošt, kantor, lektor, kustód): čestný k.; stať sa kanonikom pri katedrále; Ideál bernolákovcov naplnil kanonik Juraj Palkovič. Slováci mohli prvý raz čítať Knihu kníh vo vlastnom jazyku. [LT 2000]
kanón -na m. ⟨tal.⟩ 1. pl. N -ny voj. ▶ strelná zbraň s dlhou hrubostennou pevnou hlavňou, so zameriavačom a s plochou al. oblou dráhou letu strely, delo: horský, protitankový, protilietadlový k.; obsluhovať k.; strieľať z kanóna; ozýva sa hrmenie kanónov 2. pl. N -ni hovor. expr. ▶ kto vyniká v nejakom odbore, športe, v nejakej činnosti a pod., odborník, špecialista, majster: futbalový, volejbalový k.; k. v oblasti diplomacie, politiky; v matematike, v angličtine je k.; Rudi je v slovách kanón, hovorí hodnoverne, každý mu verí, spoľahlivý, dobrý človek. [V. Bednár] ▷ kanónik, kanónček -ka pl. N -ky m. zdrob. expr. k 1: karbidový k.; Má to kanónik a má to guľomet. Strieľa to a ide to. [V. Mináč]
kanonik -a m. ‹l < g› cirk. v katolíckej a anglikánskej cirkvi cirkevný hodnostár, člen kapituly pri biskupskom chráme: rehoľný k. kňaz z niektorej rehole;
kanón, -a m. vojnová strelná zbraň veľkého kalibru, delo: ľahký, stredný, ťažký k.; protilietadlový, protitankový k.; vystreliť z k-a; hrmenie k-ov (Jil.); salva z k-ov; hovor. expr. napitý ani k. (Jégé) veľmi;
pren. hovor. expr. o vynikajúcom odborníkovi, pracovníkovi;
kanónový príd.: k-á rúra r. kanóna; k-á guľa do kanóna;
kanónik i kanónček, -a m. zdrob. expr.
kanonik, -a, mn. č. -ci m. cirk. cirkevný hodnostár pri biskupskom sídle, člen kapituly;
kanonický2 príd.: k-ý úrad, k-á hodnosť; k-á vizitácia inšpekcia diecézy kanonikom
kanonik m. (kanoňík) csl cirkevný hodnostár, člen kapituly: Keď oťelto odišieu̯, bou̯ potom za kanoňíka f Kapituľi menuvaní (Dol. Lehota DK); kanoňik (Čemerné VRN)
kanonik, kanovník m lat cirkevný hodnostár pri biskupskom sídle, člen kapituly: kanownjk ostryhomskj (BRATISLAVA 1599); canonicus: kanownjk (DO 1629); kanonyk trnawsky (BRATISLAVA 1667); kanonikove anebožto pánj kapitulsky (KrP 1760); -ický, -ícky príd: hodnost kanownjcká (SG 1777); školi kanonicke (KCS 18. st) zriadené pri kapitule, kapitulské; -ictvo, -íctvo [-i] s úrad, hodnosť kanonika: canonicatus: kanownistwj (DQ 1629); canonicatus: kanonictwj (KS 1763)
kanovník p. kanonik