kalika -y -lík ž. človek al. zviera s teles. chybou, mrzák: po havárii ostal k-ou; z koňa je k.
kalika -ky kalík ž.
kalika -ky kalík ž. ⟨ukr. ‹ turk.⟩ expr. ▶ (o človeku, o zvierati) kto al. čo má trvalú (vrodenú al. získanú) telesnú chybu, invalid, mrzák: stať sa, zostať kalikou; je zo mňa k.; vojna z neho urobila kaliku; Bol kalika, mal jednu nohu kratšiu. [P. Karvaš]; Ten raz predal môjmu bratovi koňa kaliku, ale vychválil ho ako dobrého ťahúňa. [A. Devečková]; pren. citová, morálna k.; Len ľudské kaliky sa dajú za vrahov najať. [L. Ťažký]
invalid človek neschopný plnohodnotnej práce (obyč. fyzickej) pre následky choroby, úrazu a pod.: vojnový invalid • mrzák (človek s trvalou telesnou chybou): je mrzák na nohy • kalika: po havárii ostal kalikou • expr.: žobrák • bedár • hovor. vozičkár (invalid, ktorý musí používať invalidné vozidlo) • hovor. pejor. kripel
kalika p. invalid
kôň 1. domáce zviera používané na ťahanie al. jazdenie: ťažný, dostihový kôň • tátoš (kôň v rozprávkach, pren. bujný kôň) • expr. paripa (bujný, pekný kôň): kone ako paripy • ťahúň (ťažný kôň) • pejo • pejko (kôň hnedej srsti, expr. kôň vôbec) • šimeľ (kôň bielej srsti, expr. kôň vôbec) • belko (kôň belavej srsti) • hnedák (kôň hnedej srsti) • havran (kôň čiernej srsti) • gaštan (kôň gaštanovej srsti) • sivko • sivák (kôň sivej srsti) • fako (kôň plavej srsti) • vraník • vranec • vranko (kôň čiernej srsti): pár bujných vraníkov, vrancov • fukso (kôň žltej al. tehlovej farby) • hovor.: plavák • plavko (kôň plavej srsti) • hovor. grošák (kôň bledej srsti s tmavými okrúhlymi škvrnami) • expr. hrivko (kôň s peknou hrivou) • hucul (horský kôň) • lipican (plemeno teplokrvného koňa) • arab (arabský kôň) • hovor. štajerák (ťažný kôň pochádzajúci zo Štajerska) • kalika (kôň s telesnou chybou) • pejor.: mršina • mrcina • mitrha • devla (starý, chudý kôň)
2. p. stojan 3. p. jazdec 2 4. p. hlupák
mrzák človek s trvalou telesnou chybou • kalika: narodiť sa ako mrzák, kalika • invalid (mrzák následkom úrazu, choroby) • hovor. lazár • hovor. pejor. kripel
kalika, -y, -lík ž. človek al. zviera s väčšou telesnou chybou, mrzák: Kalika vojak bol Jerguš. (Ondr.) Musel kaliku predať (Záb.) chorého koňa. Už je starý, kalika (Lask.) nevládny; pren. Začali skákať všetky stoličky, už i tak kaliky (Jes.) chybné, polámané
kalika ž. strsl, vsl zranený, telesne postihnutý človek: Rano ostanež doma, ňepuojďež do školi taká kaľika! (Chlebnice DK); Kaľika som ja na nohi, mám reumu (Košťany n. Tur. MAR); Po vojňe zostalo veľo kaľikoch (Chrasť n. Horn. SNV); Na stare koľena uš človek taka kaľika (Gerlachov SAB)
kalika ž tur/ukr jedinec s väčšou telesnou chybou, mrzák: abi len kalika nezostal y otec, do ussu cosi se mu stalo, dobre nepočuge (s. l. 1762); ženaty zebrak kalika (PREŠOV 1784); kalyku sy osedlal (s. l. 1793-96) chromého koňa