kalif -fa pl. N -fovia m.
kalif -fa pl. N -fovia m. ⟨arab.⟩ hist. 1. ▶ v stredoveku titul moslimského panovníka, ktorý bol súčasne hlavou veriacich: egyptský, bagdadský k.; kalifovia viedli výbojné vojny proti susedom; Stalo sa raz, že na dvore veľkého kalifa sa objavili traja mudrci od najvzdialenejšieho východu slnka. [J. Johanides] 2. ▶ titul tureckého sultána (v r. 1517 – 1924): vláda kalifov
kalif -a, chalífa -u m. ‹arab› hist. (v moslimských krajinách v stredoveku) titul panovníka, ktorý bol súčasne hlavou veriacich; (od r. 1517) titul tur. sultána;
kalifský príd.
kalif, -a, mn. č. -ovia m. svetská a duchovná hlava mohamedánov;
kalif m arab svetský a duchovný najvyšší predstavený mohamedánov: kaliffa, saracenskeho negwissyho kneza, prybytek (KrP 1760); kalifowé saracensstj (StN 1785)