kajúci, kajúcny príd. kt. sa kajá; svedčiaci o kajaní: k. hriešnik; k. plač; expr. napísať k. list ospravedlňujúci;
kajúco, kajúcne prísl.: expr. k. sa priznať;
kajúcnosť -i ž.
kajúcny -na -ne, kajúci -ca -ce príd.
kajúci -ca -ce, kajúcny -na -ne príd. 1. náb. ▶ prejavujúci ľútosť nad spáchanými zlými činmi, konajúci pokánie; svedčiaci o kajaní: k. hriešnik; kajúci žalm; kajúca, kajúcna spoveď; k. návrat do lona cirkvi; nikdy neboli ľudia zbožnejší a kajúcnejší než v tomto období; Tradičná púť na kalvárii sa začína kajúcnou pobožnosťou a vyvrcholí pontifikálnou svätou omšou celebrovanou košickým arcibiskupom. [VNK 2000] 2. ▶ žiadajúci o prepáčenie: k. plač; kajúce, kajúcne gesto; k. syn; kajúcne verše; kajúcne slzy; tón jeho hlasu bol teraz ešte kajúcnejší; kajúcna, no nepresvedčivá obhajovacia reč odsúdenca [Sme 1998]
kajúci, zried. i kajúcny, -a, -e príd. ľutujúci svoje previnenia, zlé skutky, robiaci pokánie: kajúci hriešnik (Jégé); kajúci človek (Škult.); kajúca duša (Sládk.); s kajúcim srdcom (Kuk.); kajúcny list (Vans.) v ktorom sa pisateľ kaja, prosí o odpustenie; iron. kajúcna sebakritika (Karv.);
kajúcne, zried. i kajúco prísl.: k. sa priznať k niečomu;
kajúcnosť, -ti ž.
kajúci [-jí-] príd 1. ľutujúci svoje zlé skutky; činiaci pokánie: lotru kagýcimu hrýchi odpustil (CC 1655); može spowědnjk od kagicýho zloděja prigat penjze kradené (PrV 1767); prigimal kagicych hrissnikuw (CS 18. st); subst k. m kajúcnik: kagýcim hrychi odpusstel (CC 1655) 2. kajúcnický; rehoľný: kagicy žiwot (Le 1730); odew skussenj kagjciho rzadu otce Frantisska (PI 1749); kagicé a žinnené ssati (VP 1764) 3. kajúcny: z gednu slzu kagicu (môžeš) cele peklo zahasity (MiK 18. st)