kľučkovať nedok. kľukato bežať: zajac k-l, k. pomedzi stromy;
pren. vykrúcať: dlho k-l, ale sa priznal
kľučkovať -kuje -kujú -kuj! -koval -kujúc -kujúci -kovanie nedok.
kľučkovať -kuje -kujú -kuj! -koval -kujúc -kujúci -kovanie nedok. (medzi kým, medzi čím; pomedzi koho, pomedzi čo; ø) 1. ▶ pohybovať sa v oblúkoch, kľukato: k. medzi zaparkovanými autami; krivolako kľučkuje medzi chodcami; lyžiari kľučkovali pomedzi stromy; na námestí sme kľučkovali pomedzi turistov; Vzbúrenci ako líšky v hustých lesoch kľučkovali. [J. Melicher] 2. hovor. ▶ slovne al. myšlienkovo obchádzať al. zastierať podstatu problému, vykrúcať sa: politicky k.; kľučkuje medzi predpismi; život ho naučil k.; Tvrdošijne odmietal definitívnu diagnózu, váhal, odkladal, kľučkoval. [P. Karvaš] ◘ fraz. kľučkovať ako zajac a) rýchlo a šikovne sa vyhýbať prekážkam b) konať vyhýbavo a opatrnícky; kľučkovať medzi paragrafmi využívať medzery v zákone, úmyselne, vo svoj prospech vykladať nariadenia ▷ dok. k 2 ↗ vykľučkovať
kľučkovať p. vykrúcať sa 2
taktizovať expr. konať vyhýbavo s cieľom neprezradiť zámer • pren.: uhýbať • uhýnať: taktizuje, uhýna, nechce povedať celú pravdu • hovor. pejor.: opatrníčiť (byť vypočítavo opatrný) • hovor. diplomatizovať (konať diplomaticky, takticky) • kľučkovať • vykrúcať • hovor. pejor.: lavírovať • chytráčiť: nepomohlo mu ani lavírovanie, kľučkovanie, chytráčenie
vykrúcať sa 1. robiť rozličné neprimerané pohyby • vykrucovať sa • skrúcať sa: vykrúca sa, skrúca sa pred zrkadlom • zvŕtať sa • vrtieť sa • vytáčať sa: dieťa sa nepokojne zvŕta, vrtí
2. hľadať zámienky, ako nepovedať pravdu, ako niečo neurobiť a pod. • vykrucovať sa • vytáčať sa • vyhovárať sa: vykrúca sa, vytáča sa, že o veci nič nevie • hľadať výhovorky • hovor.: lavírovať • manévrovať (postupovať rafinovane) • hovor. expr.: fixľovať • kľučkovať (používať aj úskoky): fixľuje, kľučkuje, aby to nemusel urobiť • hovor.: robiť fóry • okolkovať: nerobte fóry, neokolkujte a poďte ďalej • nár. odmáhať (sa) (Dobšinský) • pren.: krútiť sa • točiť sa
3. p. tancovať
kľučkovať, -uje, -ujú nedok. v behu rýchlo meniť smer: Neutekali priamo, lež kľučkovali pomedzi stromy. (Mor.);
pren. vyhýbať sa priamej odpovedi; vykrúcať sa: Dlho okolkoval, dlho kľučkoval, napokon sa predsa spýtal. (Tat.)
kľučkovať nedok. 1. pri behu rýchle meniť smer: Já vién klučkuvat, já viém uťekad a dobre klučkuvat (Zem. Podhradie TRČ) 2. vyhýbať sa priamej odpovedi, vykrúcať sa: Ňeklučkuj uš tólko, ale povec, čo sceš! (Bošáca TRČ) F. už zase kľučkujež ako zajac! (Mošovce MAR)
kľučkovať sa nedok. preťahovať sa za prsty: kľučkovať sa (Pucov DK)
kľučkovať ndk vyhýbať sa, vykrúcať sa: ten pristupu w prawe nenaleza, gestly zatim kluczkuge (BV 1652); lutherán klučkuje a prawj, že to gest tělo Krystowé, ale gediné w vžiwánj (PE 1764)