jidiš [-d-] neskl. s. jazyk východoeurópskych Židov s nemeckým základom a početnými hebrejskými a slovanskými prvkami: hovoriť v j.
jidiš [-d-] neskl. s.
jidiš [-d-] prísl.
jidiš1 [-d-] neskl. s. ⟨nem.⟩ ▶ židovský jazyk (zapisovaný hebrejskou abecedou), zmes stredonemeckých nárečí s mnohými prvkami z hebrejčiny a z jazykov stredoeurópskych národov, v ktorých susedstve Židia od raného stredoveku žili: literatúra, pieseň v jazyku j.; výraz z j.; písať v j.; poviedka je preložená z j.; [Počuť] jidiš židov, ktorí sa tu venujú obchodu, peniazom, liekom a medicíne. [L. Ballek]
jidiš2 [-d-] prísl. ▶ jazykom jidiš, v jidiš: stará matka plynule rozprávala iba j.; po j. píšuci autor; rabín je po j. rebe
jidiš m. západogermánsky jazyk s hebrejskými a slovanskými prvkami používaný židovským obyvateľstvom v USA, Kanade, Latinskej Amerike, stred. a vých. Európe, v Rusku a v Izraeli
jidiš1 neskl. s. ‹n› lingv. západogermán. jazyk s hojnými hebr. a slovan. prvkami, používaný Židmi v strednej a vých. Európe;
jidiš2 prísl. v spoj. hovoriť, písať j. jazykom jidiš