janičiar -a m. za vlády sultánov v Turecku člen elitnej pechoty (kresť. pôvodu): tureckí j-i;
pren. pejor. zapredanec, odrodilec;
janičiarsky príd.;
janičiarstvo -a s. pejor. zapredanectvo, odrodilstvo
janičiar -ra pl. N -ri m.
janičiar -ra pl. N -ri m. ⟨tur.⟩ 1. hist. ▶ (v 14. - 19. stor.) člen elitných peších oddielov tureckej armády zložených z poturčených balkánskych národov obrátených na islam, ktorým vštepovali bojového ducha a fanatizmus: osmanský j.; povestní, krutí janičiari; sprievod janičiarov 2. pejor. ▶ kto zradil, zapredal svoj národ, svoje presvedčenie a horlivo presadzuje niečo iné, zradca, odrodilec; syn. zapredanec: aktivity novodobých janičiarov; vyhlásili ho za janičiara ▷ janičiarka -ky -rok ž. k 2: nie som žiadna j.!
janičiar -a m. ‹maď < tur› hist. voj. j-i (do r. 1826) pešie elitné vojsko v Osmanskej ríši, zložené najmä z kresťanských zajatcov obrátených na islam a odvlečených kresťanských detí, ktorým vštepovali nenávisť k nepriateľovi, bojový duch a fanatizmus; pren. pejor. osoba s takými vlastnosťami, nepriateľ národa, odrodilec, zapredanec;
janičiarsky príd. j-a hudba vojenská hudba zložená z dychových a bicích nástrojov, turecká
janičiar p. zradca, odrodilec
odrodilec kto sa odrodil, najmä národu • pejor.: renegát • janičiar • poturčenec • pejor. zapredanec (kto sa zapredal)
p. aj zradca, odpadlík
zradca kto zradil, zrádza • vierolomník • zastar. vierolomca (Kalinčiak): zradca vlasti, zradca vlastného svedomia • neverník (kto porušil vernosť) • odrodilec (kto sa odrodil, obyč. národu) • odpadlík • zried. odbehlík (kto sa zriekol viery al. príslušnosti k istej idei, rodine a pod.) • pejor.: judáš • janičiar • renegát • zapredanec • publ. pejor. kvisling (zradca vlastného národa)
janičiar, -a m. člen (obyč. kresťanského pôvodu) privilegovanej pechoty v sultánskom Turecku, používanej ako policajné a trestné vojsko;
pren. poturčenec, odrodilec, zapredanec;
janičiarsky príd.: j-a krv, j-a poroba; j-e služby, pren. zradcovské, zapredanecké;
janičiarstvo, -a str. zradcovstvo, zapredanectvo
jančár p. janičiar
janičiar [ja-, jä-; -ár, -er], jančár m tur člen elitnej pechoty osmanskej armády: nemeškajú jančárové, majíc zbroj pohotově (PiS 1666); jančáre ukrutně stríleti (ASL 1705); pechotny ganičárowe, kwet wogska (PeP 1770); jenizari, gianizeri, janiššari jsú vojáci pešskí (BR 1785); jančiarsky príd: sstucz iančziarszky z mosacznym kohutykom (NITRA 1737) L. Zygowy sem kupyl jancziarske czriewe (RADVAŇ 1608) jančiarky