izraelita -u m. žid (význ. 1);
izraelitka -y -tiek ž.;
izraelitský príd.
Izraelita -tu pl. N -ti I -tmi m. (príslušník kmeňa)
izraelita -tu pl. N -ti I -tmi m. (vyznávač náboženstva, žid)
Izraelita -tu pl. N -ti I -tmi m. ⟨VM⟩ bibl., hist. (podľa osobného mena Izrael, ktoré dal Boh Izákovmu mladšiemu synovi Jakubovi, Jákobovi po zápase pri potoku Jabbok, al. podľa štátu Izrael) 1. ▶ príslušník hociktorého z trinástich starovekých izraelských kmeňov, ktoré si pod vedením Mojžiša a Jozuu podrobili Palestínu (Kanaán): I. z kmeňa Júdu 2. iba pl. Izraeliti ▶ staroveké izraelské kmene, ktoré si podrobili Palestínu: Mojžiš vyviedol Izraelitov z egyptského otroctva; prechod Izraelitov cez Červené more 3. izraelita zastar. ▶ vyznávač židovského náboženstva, žid: náboženstvo izraelitov ▷ Izraelitka -ky -tiek ž. k 1, 3: zbožná izraelitka; Rút bola Izraelitkou z krajiny Moáb
izraelita -u m. (izraelitka -y ž.) ‹VM› žid (podľa mena Izrael, ktoré dostal starozákonný patriarcha Jakub (Jákob) po zápase s anjelom meno Izrael, al. podľa štátu Izrael); I. hist. Žid, Izraelčan;
izraelitský príd.: i-é náboženstvo
izraelita p. žid 1
žid 1. vyznavač židovského náboženstva • izraelita • hovor. pejor.: izák • icík • židák
2. p. ziskuchtivec
izraelita, -u m. vyznavač židovského náboženstva, žid;
izraelitka, -y, -tiek ž.;
izraelitský príd.: i-é vyznanie
izraelita m vyznávač židovského náboženstva, žid: všenj swateho ewangelium gim w nocy protiwenstwy gako pred čzasy izraelitom na spusob slunce ohniweho switi (WO 1670); O zdrawj zpráwa lekarska w slowenskem gazyku zepsana od izraelity gednoho hogiti nemocy se snažugicyho (HT 1760)