instans, instant m/ž lat práv osoba, na žiadosť ktorej sa koná súd, žiadateľ, žalobca: beze wsseg priczyni do instansa na slobodneg czeste dwakrat strelil (MARTIN 1661); pani instans tomuže Mikulassowi Zaborszkemu prisne zakazowala, abi do geg domu nechodil (ZÁBORIE 1699); k prospechu instantuw a jejich potomkuw (B. ŠTIAVNICA 1706 CM); na zadost pana instansa y gisti termin sem bil uložil (BÁNOVCE n. B. 1719); pani instansia w hagoch rozkazowaly statok past (ZÁTURČIE 1725); -ov príd privl: ležala spolu s dczerou instansowou na peczi (V. ČEPČÍN 1659); sinowy jnstansowemu (SKALICA 1729); -ka ž: swedkowa od tegže instanski slissela, kdi tomuže zbranowala; chodjewal k instanscze (ZÁBORIE 1699); treffil se tam z instansku (SKALICA 1723); -kin [-čin] príd privl: pulstwrtka instanczineg matcze se dostala (SKALICA 1745)