inkvizítor -a m. člen inkvizície;
pren. expr. prísny vyšetrovateľ, sudca;
inkvizítorský príd.;
inkvizítorsky prísl.
inkvizítor -ra pl. N -ri m.
inkvizítor -ra pl. N -ri m. 1. hist. ▶ vyšetrovateľ a sudca stredovekého inkvizičného súdu: generálny i.; inkvizítori z radov františkánskych a dominikánskych mníchov 2. expr. ▶ prísny, nekompromisný, krutý vyšetrovateľ: otec sa po mojich neskorých návratoch domov staval do roly inkvizítora; Eliminovali text, fotografiu, karikatúru, ktoré štátom nominovaný mediálny inkvizítor uznal za škodlivé pre spoločnosť. [HN 2008]
inkvizítor -a m. ‹l› vyšetrovateľ a sudca inkvizičného súdu: Veľký i. (v stredovekom Španielsku) najvyššia hlava inkvizičného orgánu s neobmedzenou právomocou; pren. expr. i (inkvizítorka -y ž.) prísny posudzovateľ, vyšetrovateľ;
inkvizítorský príd.: i. tribunál; pren. expr. i. pohľad prísne skúmavý;
inkvizítor, -a m. člen inkvizičného súdu v stredoveku;
pren. prísny, krutý sudca: Vo výraze jeho hlasu zunel tón strašného inkvizítora, mravokárcu a prísneho človeka. (Vaj.);
inkvizítorský príd. veľmi prísny, prísne vyšetrujúci: i. pohľad, i-é vyšetrovanie, i-é otázky;
inkvizítor m lat práv kto vykonáva inkvizíciu, vyšetrovateľ: gestliby na inqvisitoroch nyeco takoweho se preswečylo, žeby niekterim favorizowaly w inqvisitii (VARÍN 1655 E)