imperátor -a m. zvrchovaný vládca (cár, cisár ap.); (pôv.) čestný titul rím. vojvodcu;
imperátorský príd.: i-á vláda; i. postoj panovačný;
imperátorsky prísl.
imperátor -ra pl. N -ri m.
imperátor -ra pl. N -ri m. ⟨lat.⟩ hist. 1. ▶ (v starovekom Ríme) hlavný veliteľ; neskôr čestný titul víťazného vojvodcu: získať titul imperátora 2. ▶ rímsky cisár: éra imperátora Diokleciána 3. ▶ zvrchovaný vládca; syn. cisár, cár: byzantský i.; portrét imperátora; Tí, čo hovoria o Puškinovi, zabúdajú, že bol šľachtic a prisahal vernosť imperátorovi. [Sme 1995] ▷ imperátorka -ky -riek ž. k 3: habsburská i. Mária Terézia; slávna ruská i. Katarína II.
imperátor -a m. ‹l›
1. (v starovekom Ríme) titul vojvodcu
2. (imperátorka -y ž.) (v niektorých monarchiách) najvyšší vládca monarchie, kráľ, cisár, cár;
imperátorský príd.: i. titul; pren. i. postoj vznešený, dôstojný; i-é gesto veliteľské;
imperátor p. panovník
panovník osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou • vladár • vládca: despotickí panovníci, vladári, vládcovia • hist. vladyka (u starých Slovanov) • monarcha (panovník v monarchii) • kniž. mocnár: rakúsko-uhorskí mocnári • pejor. mocipán • imperátor (zvrchovaný panovník) • kráľ (panovník v monarchii) • cisár (najvyšší titul monarchistického panovníka): japonský cisár • cár (panovník u východných a južných Slovanov): bulharský cár • sultán (panovník v islamských krajinách) • radža (indický feudálny panovník) • expr. potentát: feudálni potentáti • hist. knieža: údelné knieža • kniž. dynasta (Rázus) • kniž. zastar. zemevládca (Rázus)
imperátor, -a m. v starom Ríme čestný titul vojvodcov; titul niektorých monarchov: rímsky i.; cár i.; i. Napoleon;
imperátorský príd.: i-á vláda;
pren. veliteľský, panovačný: i. výzor;
imperátor m lat najvyšší vládca, cisár: imperator commendirowal, aby krestany mordowal (SP 1696); Augustus negprwssy bjl kterj mel titul imperator, t. g. cysarsky (CS 18. st)