husita -u m. stúpenec učenia Jana Husa;
husitský príd.: h-é hnutie, vojny;
husitstvo -a s.;
husitizmus -mu m. husitské hnutie
husitský -ká -ké príd.
husitský -ká -ké príd. hist. ▶ súvisiaci s husitmi, prívržencami českého radikálneho hnutia v 15. stor., súvisiaci s husitstvom; príznačný pre husitov, pre husitstvo: husitské Čechy; husitské hnutie; h. spev, chorál; husitské tradície; husitské výpravy na Slovensko; husitské bojové šíky; husitské vojenstvo činnosť ozbrojených husitov, ktorá znamenala obrat v stredovekom vojenstve, napr. vytvorením stáleho vojska, využívaním vozových hradieb, prechodom od ťažkého jazdectva k ľahkej jazde; Moji predkovia prišli do banského mesta Pukanec v čase vlády Jána Jiskru po husitských bojoch v pätnástom storočí. [I. Kadlečík]
husita -u m. (husitka -y ž.) ‹VM› hist. stúpenec učenia Jana Husa, čes. náboženského refomátora;
husitský príd.: h-é vojny; h-é hnutie; h-é vojsko
husita, -u m. stúpenec, prívrženec učenia Jána Husa; bojovník v husitskom vojsku: Husiti doniesli k nám novú obcovaciu reč. (Vlč.);
husitka, -y, -tiek ž.;
husitský príd.: h-é vojny, h-é vojská, h-é hnutie, h-á kolonizácia;
husitstvo, -a str. i husitizmus, -mu m. husitské hnutie