husita -u m. stúpenec učenia Jana Husa;
husitský príd.: h-é hnutie, vojny;
husitstvo -a s.;
husitizmus -mu m. husitské hnutie
husita -tu pl. N -ti I -tmi m.
husita -tu pl. N -ti I -tmi m. ⟨VM⟩ hist. (podľa českého reformátora J. Husa) 1. ▶ prívrženec českého radikálneho hnutia v 15. stor., usilujúceho sa o spoločenskú a cirkevnú nápravu: českí husiti; radikálne, umiernené krídlo husitov; križiacke výpravy proti husitom; symbolom husitov bol kalich 2. ▶ bojovník v husitskom vojsku: vpády, nájazdy husitov na susedné územia; kláštor obsadený husitmi; Vojsko, ktorému som cez tieto vrchy otvoril cestu, je vojsko statočných husitov. [M. Húževka]
husita -u m. (husitka -y ž.) ‹VM› hist. stúpenec učenia Jana Husa, čes. náboženského refomátora;
husitský príd.: h-é vojny; h-é hnutie; h-é vojsko
husita, -u m. stúpenec, prívrženec učenia Jána Husa; bojovník v husitskom vojsku: Husiti doniesli k nám novú obcovaciu reč. (Vlč.);
husitka, -y, -tiek ž.;
husitský príd.: h-é vojny, h-é vojská, h-é hnutie, h-á kolonizácia;
husitstvo, -a str. i husitizmus, -mu m. husitské hnutie
husita m stúpenec učenia Jána Husa, príslušník husitskej cirkvi: thaborite seu hussite (TURIEC 1433 E); wsseckich sectaruw, husituw y calvinuw do gedne cyřkve zhlobyl (TP 1691); gako nekdy činilj husita a podnes moscowita (SP 1696); tíchto nasleduwali husité (BN 1796); -ský, -ánsky príd: ne pro bludnu (vieru), gako pro luteransku, kalwinsku, husitsku (Le 1730); Žysska wudce husitansky Joan se gmenowal (KCS 18. st)