hubiť nedok. spôsobovať zhubu, ničiť (význ. 2), nivočiť: h. hmyz, burinu, životy
hubiť -bí -bia hub! -bil -biac -biaci -bený -benie nedok.
hubiť sa -bí sa -bia sa (ne)hub sa! -bil sa -biac sa -biaci sa -benie sa nedok.
hubiť -bí -bia hub! -bil -biac -biaci -bený -benie nedok. (čo, koho) 1. ▶ odstraňovať niečo nežiaduce (obyč. živý organizmus); spôsobovať smrť niekoho, zánik niečoho v určitom priestore; syn. kynožiť, ničiť, nivočiť: h. hmyz, komáre, škodce; h. burinu, zeleň; cesnak ako prirodzené antibiotikum hubí baktérie; Drotári boli pochopiteľne aj „inštruktormi“, ako hlodavce hubiť. [V. Ferko]; Vojna ľudí hubila a rozdeľovala, ale súčasne ich zbližovala a prebúdzala v nich vieru k novému životu. [LT 1991] 2. expr. ▶ nesprávnym konaním, marením kaziť, ničiť: h. niečiu nádej, radosť; hubí svoj talent; hubí a zahubí ťa tá tvoja tvrdohlavosť ▷ dok. k 1 ↗ vyhubiť, k 2 zahubiť, zhubiť
hubiť sa -bí sa -bia sa hub sa! -bil sa -biac sa -biaci sa -benie sa nedok. 1. ▶ vzájomne sa ničiť, spôsobovať si smrť; syn. kynožiť sa: h. sa v bratovražednom boji 2. expr. (čím; ø) ▶ spôsobovať sám sebe veľkú ujmu (obyč. na zdraví), ničiť sa, nivočiť sa: nehub sa už toľkým fajčením; Keby som ti bratom nebol, nevedel by som, že sa hubíš náročky. [D. Tatarka] ▷ dok. k 1 ↗ vyhubiť sa, k 2 zahubiť sa, zhubiť sa
hubiť p. ničiť 3
mariť 1. robiť prekážky a tak brániť v niečom • hatiť: maril, hatil úsilie celého kolektívu • kaziť: kaziť dcére šťastie • znemožňovať • zamedzovať: znemožňovali, zamedzovali prístup k vode • zabraňovať (niečomu): mariť výhru, zabraňovať výhre • rušiť • narúšať • krížiť • križovať: rušil, krížil jeho zámery • hovor. torpédovať: torpédoval diskusiu • brzdiť • zdržiavať (marením spomaľovať): brzdili rozvoj vedy • hovor. hamovať: hamovať vývin • hubiť • ničiť (marením kaziť): hubil, ničil ich radosť • expr. nivočiť: nivočil ich šťastie
2. p. márniť 1
ničiť 1. spôsobovať veľké poškodenie, skazu • poškodzovať • kaziť • znehodnocovať: ničí si zdravie fajčením; kazí hračky • pustošiť • drancovať • decimovať • plieniť • ruinovať: vojny pustošia, decimujú krajinu • deštruovať • devastovať: chemikálie devastujú pôdu • demolovať • rúcať (ničiť stavbu): demolovali zariadenie, domy • rozkladať (ničiť nejaké spoločenstvo): postupne rozkladali odbojové organizácie • expr.: nivočiť • depčiť • depsiť: dážď nivočil úrodu • expr.: pľundrovať • humpľovať
2. spôsobovať duševné utrpenie • trápiť • trýzniť • sužovať • súžiť: ničia, trápia ho výčitky svedomia • moriť • deptať • zožierať (zároveň vyčerpávať): deptá, morí ho strach • expr.: mučiť • hrýzť • zhrýzať • kváriť • kántriť • nivočiť • gniaviť • drviť • depčiť • depsiť • spaľovať • humpľovať: gniavi, spaľuje ho žiarlivosť; alkohol humpľuje morálku mládeže
3. spôsobovať smrť, zánik • zabíjať • hubiť • márniť: chemické ničenie hmyzu; hubil, márnil škodcov • zneškodňovať • kynožiť • dorážať: dobytok dorážali na bitúnku • expr.: kántriť • rúbať • mäsiarčiť • kváriť: vojsko kántrilo, rúbalo obyvateľstvo; požiar kvári horu • subšt. krágľovať
požierať prijímaním potravy ničiť (obyč. o drobných živočíchoch); spôsobovať rozklad; pren. expr. používaním, užitím vyčerpávať • žrať: škodcovia požierajú, žerú listy ovocných stromov; vtáctvo požiera hmyz • zožierať: húsenice zožierajú lístie • rozožierať • rozkladať • rozleptávať • ničiť • hubiť (najmä o hrdzi): hrdza rozožiera, rozkladá, rozleptáva, ničí kovové potrubie; kyselina požiera, rozožiera, rozleptáva, hubí tkanivo • pohlcovať • míňať • spotrebúvať (používaním, užitím vyčerpávať): spotrebúva veľa času; motor požiera, žerie, pohlcuje, míňa priveľa benzínu
hubiť, -í, -ia nedok. (čo, koho) ničiť, nivočiť: h. hmyz, myši, burinu; Azda nejaký zlý duch hubí šťastie dievkino. (Tim.) Feudalizmus hubil Slovákov. (Mráz);
dok. zhubiť i vyhubiť
|| hubiť sa ničiť sa, nivočiť sa navzájom: bratia sa hubia (Jes-á)
hubiť nedok. strsl, čiast. zsl, vsl poškodzovať, ničiť, nivočiť: Nehup, šva som ja̋ spravil! (Kameňany REV); Hubia poľne miši (Šar. Dravce SAB) F. čo chto velmo lúbi, často ho to hubí (Bošáca TRČ) - príslovie
hubiť sa nedok. 1. podliehať skaze, kaziť sa: Zrúbok sa už hubiu̯ (Detva ZVO); Teraz je dobrá saňica, ňišt sa nám ňehubí (Strelníky BB); Ňebuhajce z dzverami, bo śe hubia (Chrasť n. Horn. SNV) 2. trápiť sa: Tak son sa ja dozlosťiu̯, že sa misím tag hubiť (Môlča BB)
hubiť ndk ničiť, nivočiť, kaziť: ktery by kolwek hubyl czesty, mosty (P. ĽUPČA 1579); Hradnania na tych zemach hubily zbozie (TRENČÍN 1633); těhotne ženj, ktere plod žiwota swého hubja (RW 1702); puskarom, kdy strielaly a prach hubily (KRUPINA 1684); x. pren nadovšetko nad hubi chotar, s ktereho kralovske povinnosti zbyvat musíme ((ČIČMANY) 1771 LP) morí, trápi; -ievať [-ív-] frekv: Petrowanje zbožie hubiwali (P. LEHOTA 1625); hubiť sa zhoršovať sa: wasse zdrawga sa pocalo hubit (RADVAŇ 1714)