hrmot -tu m. 1. ▶ súvislý al. prerušovaný tupý zvuk spôsobený narážaním tvrdých predmetov na seba, údermi, činnosťou strojov a pod.; syn. buchot, lomoz, rachot: dunivý, neustávajúci, ohlušujúci h.; h. kolies, lietadiel, tankov; prekričať h. motora; zobudiť sa na strašný h.; s hrmotom odsúvať stoličky; Prešiel popri nich [autobus] s veľkým hrmotom a zahalil ich oblakom prachu. [L. Ballek]; Hrmot skál, buchot, štiepanie a lámanie dlho neustávali. [P. Jaroš] □ robiť hrmot hrmotať, lomoziť
2. expr. ▶ zmiešanina prenikavých, ohlušujúcich, rušivých zvukov, hluk; syn. lomoz, rachot: h. rockových koncertov; zvyknúť si na h. rušnej ulice; V hostinci už bol hrmot a výskot, začala sa tancovačka. [Š. Žáry]; Počul som hrmot, čudné hlasy, ba skôr výkriky, zvadu. [L. Ťažký]
3. expr. ▶ všeobecné vzrušenie, rozruch, nervozita: riešiť problémy bez mediálneho hrmotu; zariadiť niečo bez (zbytočného) hrmotu; narobiť pre nič, za nič veľa hrmotu; Niektoré zmeny sprevádza veľký hrmot, iné sa odohrávajú v tichosti. [Sme 1997]