hrdý príd.
1. kt. si zakladá na niečom (obyč. právom), pyšný: h. na svoje deti, na svoj výkon
2. sebavedomý, nepodplatný: h. človek; h-é správanie, h. výzor
3. expr. veľkolepý, znamenitý, výborný: h-á hostina;
hrdo prísl.: h. kráčať, h. sa správať;
hrdosť -i ž.: národná h.; stavovská h.; falošná h.
hrdosť -ti ž.
hrdosť -ti ž. 1. (i na čo, zried. na koho) ▶ pocit pýchy (obyč. oprávnenej) na niečo, na niekoho: národná h.; otcovská, rodičovská h.; stavovská h.; profesionálna h.; h. na syna; pocit hrdosti na svoju vlasť; hovoriť s hrdosťou o svojej rodine, o svojej práci; Premkla ma hrdosť, že práve on je mojím mužom. [J. Lenčo]; Vyrastal, ako so zle skrývanou hrdosťou neraz zdôrazňoval, na asfalte. [I. Izakovič] 2. ▶ vedomie vlastnej hodnoty, dôležitosti; syn. sebavedomie: ženská, chlapská h.; má svoju h.; dotknúť sa niečej hrdosti; zlomiť niečiu h.; stratiť, obetovať svoju h.; ranená h.; Prudký dážď urobil svoje. Vrátil Friede vedomie, hrdosť a reč. [H. Zelinová]; Zdá sa mi, akoby si nemal ani za groš hrdosti. [KŽ 1967]; Neurobil to z lásky ku mne, ale z urazenej hrdosti. [Pd 1994]
hrdosť 1. p. pýcha 2 2. p. sebavedomie
pýcha 1. nadmerné sebavedomie, preceňovanie seba • povýšenosť • povýšenectvo • namyslenosť: od pýchy, povýšenosti, povýšenectva, namyslenosti div nepraskne • márnomyseľnosť • márnivosť: ženská márnomyseľnosť, márnivosť • samoľúbosť: urazená samoľúbosť • pyšnosť • pejor.: nadutosť • nafúkanosť • velikášstvo
2. osoba, vec, na ktorú možno byť pyšný • hrdosť • sláva: chlapec je pýchou, hrdosťou, slávou celej rodiny • ozdoba: budova je ozdobou mesta
3. p. sebavedomie
sebavedomie vedomie vlastnej hodnoty, dôvera vo vlastné sily, schopnosti • sebadôvera • sebaistota • istota: nemá dostatok sebavedomia, sebadôvery, sebaistoty, istoty • hrdosť • pýcha: hovoriť s hrdosťou, s pýchou o svojej rodine • zastar. samodôvera: vzbudiť v dieťati stratenú samodôveru (Vajanský) • zastar.: sebavedomosť (Timrava) • povedomie
hrdosť p. hrdý
hrdý, 2. st. hrdší príd.
1. vedomý si svojej vlastnej hodnoty al. hodnoty niekoho blízkeho al. niečoho, čo nám patrí, zakladajúci sa na niekom, na niečom; sebavedomý, pyšný, povýšený: h. na svojho otca, brata; h. na svoju vlasť, na svoj pôvod; je zámožnejší a hrdší (Šolt.); Keby len taká hrdá nebola! (Čaj.) Hrdý gazda chce na koňoch ukazovať svoju pýchu. (Gab.)
2. nár. nádherný, veľkolepý, znamenitý, skvostný, výborný: h-á večera (Tim.); hrdá spiežová valaška (Taj.); Chutí vám žinčica — začal — hrdá je, však? (Krno);
hrdo prísl.
1. sebavedome; pyšne, povýšene: h. si počínať (Tim.); Pohodila hrdo hlavou. (Kuk.) Maroš hrdo kráča vedľa otca. (Ráz.);
2. nár. nádherne, skvostne, veľkolepo: h. oblečený (Tim.); Doma za ten čas sestrám bolo hrdo. (Dobš.) hrdosť, -ti ž. vedomie vlastnej hodnoty al. hodnoty niekoho blízkeho, niečoho, čo nám nejako patrí; sebavedomie, pýcha, povýšenosť: chlapská, ženská h., otcovská, rodičovská h.; Nevie ani, ktorou nohou má skôr stúpiť od hrdosti. (Tim.)
hrdosť ž. 1. vedomie vlastnej hodnoty, sebavedomie: Nemá ani kuz hrdosťi f sebe! (Revúčka REV) 2. neprimerané sebavedomie, pýcha: Hrdoščó ešče nikto nezbohatnúl! (Kameňany REV)
hardosc p. hrdosť