hranice -níc ž. pomn.
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
hranica1, -e, -níc ž.
1. často pomn. hranice vyznačená čiara, medza oddeľujúca od seba nejaké administratívne celky (štáty, krajiny, okresy ap.): štátne h-e, československé h-e, h-e ČSR, chotárne h-e, prirodzené, umelé h-e; colné h-e; prejsť, prekročiť h-e
● odísť, dostať sa za h-e do cudziny; otvoriť, zavrieť h-e povoliť, zastaviť pohraničný styk;
2. myslená čiara oddeľujúca od seba nejaké oblasti: národnostná, jazyková h., severná h. lesov, pšenice, hrozna; h. večného ľadu, snehu; tech. h. zaťaženia najväčšie dovolené zaťaženie
● prekročiť h-e niečoho vybočiť z rámca niečoho; jeho láska, vďačnosť, hlúposť, bezočivosť ap. nemá hraníc je veľká;
hraničný príd.: h. kameň, h-á čiara
hranica1, hranice pomn ž medza oddeľujúca od seba nej. územia (krajiny, okresy, lesy, chotáre ap.): bral se k hraniczem morawskym (RUŽOMBEROK 1605); kteri bi mezu neb hranicu pretal a prerubal (MB 1701); limes: meza, meznjk, cylowy kameň, hranica, cyl (KS 1763); pro hranicech krajini (ŽS 1764); giste familie wislany su na hranice kraganske (B. BYSTRICA 1783); -ičný príd: hraniczne od chotara su luky (BUDATÍN 1690 U2); confine: meza hranyčná; colliminium: hraničny cyl; terminalis: hraničny, mezny, konečny (KS 1763); w městě hraničném (SH 1786) P. tpn uilla Pagran ( 1075), Pogran ( 1113 Pohranice CDSl); Granich (Hranovnica 1294)