horár -a m. pracovník, kt. má na starosti istú časť hory;
horárka -y -rok ž.
1. k horár
2. hovor. horárova žena;
horársky príd.;
horárstvo -a s. zamestnanie horára
horár -ra pl. N -ri m.
horár -ra pl. N -ri m. ▶ pracovník vykonávajúci technickú a ochrannú službu v istej časti hory: miestny h.; h. s puškou; Najväčšími nepriateľmi horárov sú kalamity, pytliaci, požiare, nedovolené výruby a neporiadnici. [Sme 2002] ▷ horárik -ka pl. N -kovia m. zdrob. expr.: nádejný h.; horárisko -ka pl. N -ká G -risk s. i -ka pl. N -kovia G -kov m. zvel.: Tento horárisko ma zahováral, ale už aj bežím. [J. Beňo]; prechýlené ↗ horárka
horár lesný zamestnanec vykonávajúci technickú a ochrannú službu • hovor. zastaráv. jáger • lesník • slang. lesák (pracovník v lesnom hospodárstve)
horár, -a m. lesný zamestnanec s nižšou kvalifikáciou, konajúci v lesnom hospodárstve pomocno-technickú a ochrannú službu;
horárka, -y, -rok ž. ľud. horárova žena;
horársky príd.: h. dom, h-e skúšky;
horárstvo, -a str. povolanie, zamestnanie horára
horár m. 1. strsl, zsl lesný dozorca, hájnik: Večinou sa máje kradľi, to už aj horári prižmúriľi oči (Detva ZVO); Potom náz bou̯ ešťe chiťiu̯ horár, tak predvečerom (V. Lom MK); Horár sa móže aj nevien čo, na šetko sán nestačí (Skalka n. Váh. TRČ); Udaňie prišlo od obidvú horári (Čičmany ŽIL) 2. turč zried. zastar. furman, ktorý chodil denne do hory: Gďe ľen muožu biť tí naši horári? (Blažovce MAR)
horár m lesný hájnik: horárom bistrickim piwa (S. ĽUPČA 1668); od našich holzmistruv a horarou napomenuti sme byli (PÚCHOV 1742 LP); prišel uradnik z horarom panskym (L. TEPLÁ 1786 LP); -ov príd privl: (fatens) konja horarouho držal (RUŽOMBEROK 1762); -sky príd: k dwum horarskym domom (L. LÚŽNA 1770); podle powynosty pracy horarskeg (BYTČA 18. st); -stvo [-o, -í] s zamestnanie, funkcia horára: za horarstwy fatensouho (hora) odpredana a wytata bola (L. PORÚBKA 1784); na wartasstwo kdo by sa resolwowal, na horarstwo tež (PONIKY 1794)