hodnosť -i ž. stupeň v sústave postavenia, obyč. spojený s titulom; postavenie (obyč. vyššie): vojenská, akademická h., h. kapitána; udelili mu (čestnú) h. doktora vied;
hodnostný príd.: h-á trieda, h. stupeň
hodnosť -ti -tí ž.
hodnosť -ti -tí ž. ▶ stupeň v sústave postavenia obyč. spojený s titulom; postavenie (obyč. vyššie): akademická, úradná, vojenská, cirkevná h.; najvyššia štátnická h.; pedagóg s vedeckou hodnosťou; dôstojníci nižších hodností; zastávať diplomatickú h. prvého veľvyslaneckého tajomníka; získať h. doktora vied; má h. kapitána; povýšili ho do hodnosti brigádneho generála; Pre kancelára žiadal právo udeľovať všetky univerzitné hodnosti. [J. Tibenský]; Za toho hovorila uniforma, hodnosť na pleciach. [L. Ťažký]; Od toho času sa aj Slováci v Banskej Bystrici striedali pri zastávaní richtárskej hodnosti. [Slovensko I]
hodnosť stupeň v sústave postavenia: akademická hodnosť; získal hodnosť plukovníka • titul (akademická, úradná, stavovská a pod. hodnosť): inžiniersky, šľachtický titul • hovor. šarža (vojenská hodnosť): vyslúžiť si šaržu kapitána • hovor. rang: pracovník vysokého rangu • kniž. stolec: kniežací stolec • arch. grádus: doktorský grádus
hodnosť, -ti ž.
1. istý stupeň v nejakej sústave (napr. úradníckej, vojenskej), obyč. spojený s určitým titulom; postavenie (obyč. vyššie): akademická, doktorská, ministerská, štátnická, služobná, vojenská h.; biskupská, kardinálska h.; kráľovská, šľachtická h.; udeliť niekomu nejakú h.; zbaviť niekoho h-i;
2. zastar. hodnota, cena: V triedach vyšších panuje modloslužba západných národov, bez pocitu vlastnej hodnosti a bez túžby byť sám dačím. (Záb.);
hodnostný príd.: h-á trieda, skupina
hodnosť ž. 1. strsl, zsl stupeň, zaradenie v nejakej spoločenskej al. vojenskej sústave: Na vojňe opsa̋hou̯ akúsi hodnost (Krivá DK); Chto mal honnost, chodil s kverom na sebe (Dol. Súča TRČ) F. behá za honnosťami (Bošáca TRČ) - túži po vedúcom mieste 2. or, jtrenč úcta, česť: Ja̋ som ňemala f tom dome ňijäkej hodnosťi (Kňažia DK); Majú ho ve velkéj honnosci (Bošáca TRČ)
hodnosť ž 1. (vyššie) postavenie v spoločnosti; úrad, titul: wiwoleny gest za palatinusa, pan Stephanus Iliežhazy, kteryžto dosti malo w tegže hodnosti trwal (RUŽOMBEROK 1605); gest byl w tég hodnosti králowskég (MP 1718); gednoho každeho podle geho hodnosti uctiti ma (VoP 1760); (nekatolíci) k akademickým hodnostem připausstěni nebyli (SH 1786) k akademickým titulom L. Vaša H. oslovenie vyššie postavenej osoby: pregicz Wassy Hodnosty a opaternosty zdrawy (SIELNICA 1573); byť, stáť, trvať v h-i mať isté postavenie, úrad: kdo w hodnosti stogi (GV 1755) 2. vážnosť, autorita, dôstojnosť: pro vetču hodnost a vladu cechu pečet uživati dopustame (LIPTOV 1647); gestlyze (majster) podle rosudeny gmenu swemu a hodnosty dostatečny nalezen bude (CA 1706); nekonečnú hodnosty se stkwegýci bytnosť (PP 1734); brada dlhá a ssediwá hodnost wisokého tela rozmnožuwala (PT 1778) 3. česť, úcta, sláva: hodnost poctiwu panum mistrum odawal (LIPTOV 1647); mi se mu klanyajme, tsesztz, hodnosztz kásdu oddajme (HPS 1752); gmeno doktor anebo učytel gest gmeno welikeg hodnostj a powahy hodne (CS 18. st) 4. hodnota, cena: gaka by hodnost bila stawu swateho manželskeho (AgS 1708); rozdílnég hodnosťi sú weci (BN 1789); krála a žebráka podle dussi gednaká bywá hodnost (BlR 18. st) 5. zásluha: beze wssech mých zasluh a hodnostij (BK 1581); kterež nám činýss z milosti, mimo wssé nassé hodnosti (CC 1655); nász bez vsej hodnosztzi z szwojú smertzu vikúpél (HPS 1752) 6. vhodnosť; náb pripravenosť: Medea wydaucy hodnost k mluweny (HI 18. st); w té welebne swatosty prjgjmagj gednj hodnost k žjwotu wečnému (SLK 1641-57)