hoc i hoci (choc, choci, choč, choď)
I. spoj. podraď. čiast. strsl a zsl, abov, zempl uvádza prípustkovú vetu; i keď, aj keď, bár(s): Na svaďbu ňešieu̯, hoci ho šeci volali (Osádka DK); Ňedal druhému, hoci mal s čoho (Slatinka n. Bebr. BÁN); Gački zme aňi ňigda ňenošeľi, aňi čeple, aňi ľetušne, hodz jaka žima bula (Kokšov-Bakša KOŠ); Ňedala, choď aj mala doz v dome (Habovka TRS); Druhomu ňedal, chodž mal (Niž. Hrabovec VRN)
II. čast.
1. čiast. strsl a zsl vyjadruje krajnú možnosť zo stanoviska hovoriaceho; bárs, čo aj: Ňedbám, ňah iďe, chodz aj hňeď hladom zahiňe (Dol. Lehota DK); Naklaď mu poza uši, hodz aj peď rás (Malatíny LM); Možeme ízd hotoviť pre mňa aj zajtrá aľebo hodz aj dňes (Čičmany ŽIL)
2. čiast. strsl a vsl aspoň, prinajmenej, prinajmenšom, čo len: Veť kej tá krava mala choď aj dva deci mľieka, bolo bi dobre, aľe ho ňemá (Zuberec TRS); Pridaj mňe na váhe, choci tri kilá (Pucov DK); Daj choc kuščik chľeba! (Remeniny GIR); Ta śe za mňe pomodľi, chodz jeden zdravas (Hubošovce SAB)
hoci p. hoc