hlučný príd.
1. hlasný, hrmotný, lomozný: h. smiech, stroj, h-á hudba
2. rušný, živý: h-á križovatka;
hlučno, hlučne prísl. i vetná prísl.: h. sa správať; je tu h.;
hlučnosť -i ž.: stupeň h-i
hlučne, hlučno 2. st. -nejšie prísl.
hlučne, hlučno 2. st. -nejšie prísl. 1. ▶ s väčšou intenzitou hlasu al. zvuku; syn. hlasno; op. ticho: h. sa smiať, sa hádať; h. rozprávať, protestovať; Domáci pán oboch hlučne privítal. [I. Izakovič]; Pisárky bili hlučnejšie do klávesov písacích strojov. [J. Tallo] 2. ▶ s veľmi veľkou intenzitou viacerých hlasov al. zvukov; syn. hrmotne, rušno; op. ticho, pokojne: h. niečo oslavovať; h. sa zabávať; Nesprávate sa trochu hlučne? - opýtala sa nepriateľsky Cyra. [V. Mináč] 3. iba hlučno iba vo vetnom základe ▶ vyjadruje stav prostredia s intenzívnymi zvukmi, veľmi rušno; op. ticho: v bare je h.; na ulici je hlučnejšie ako obyčajne
hlasno s väčšou, veľkou intenzitou hlasu al. zvuku; znejúco výrazne (op. ticho) • hlasne • hlasito • hlasite • nahlas: hlasno, hlasito sa rozosmiali; hovor nahlas, aby ťa počula • zastar. hlasom (Sládkovič, F. Hečko) • hlučno • hlučne • hrmotne • expr.: hurónsky • hulákavo (veľmi hlasno): hlučne, hrmotne sa zabávali do noci • ohlušujúco • prihlasno • prihlasito (príliš hlasno): rádio mal zapnuté prihlasno, prihlasito • prihlučne • prihlučno (príliš hlučne): prihlučno sa vracali domov • hud. forte • fraz. z plného hrdla
hlučno, hlučne 1. p. hlasno 2. porov. rušný
1. hlasný, hrmotný: h. hovor, smiech, h-á hudba;
pren. krikľavý, nápadný: h-é pochvaly (Vlč.); h-é efekty románu (Mráz);
2. rušný, živý: h-á schôdza (Rys.); h-é námestie (Kuk.);
hlučne (v prísudku i hlučno) prísl.: h. lomoziť (Rys.); h. sa zasmiať (Jégé); Vonku je veľmi hlučno. (Tim.);
hlučnosť, -ti ž.