hlasný príd. kt. dobre počuť, výrazne znejúci, hlasitý: h. hovor;
hlasno, hlasne prísl.: h. sa smiať;
hlasnosť -i ž.
hlasno, hlasne 2. st. -nejšie prísl.
hlasno, hlasne 2. st. -nejšie prísl. ▶ s veľkou intenzitou hlasu al. zvuku, silne znejúc, hlučne; syn. hlasito, nahlas; op. ticho: h. hovoriť, chrápať, pískať, stonať, vzdychať; h. sa smiať; h. protestovať; hodiny h. tikajú; pes h. zabrechal; volanie o pomoc znelo čoraz hlasnejšie; Drevená podlaha mu pod nohami hlasno zavŕzgala. [A. Baláž]; Od radosti sa rozplakala tak hlasne, že z okolitých domov ľudia povybiehali pozerať, čo sa robí. [M. Urban]
hlasno s väčšou, veľkou intenzitou hlasu al. zvuku; znejúco výrazne (op. ticho) • hlasne • hlasito • hlasite • nahlas: hlasno, hlasito sa rozosmiali; hovor nahlas, aby ťa počula • zastar. hlasom (Sládkovič, F. Hečko) • hlučno • hlučne • hrmotne • expr.: hurónsky • hulákavo (veľmi hlasno): hlučne, hrmotne sa zabávali do noci • ohlušujúco • prihlasno • prihlasito (príliš hlasno): rádio mal zapnuté prihlasno, prihlasito • prihlučne • prihlučno (príliš hlučne): prihlučno sa vracali domov • hud. forte • fraz. z plného hrdla
hlasný príd.
1. ktorý chce počuť, hlasitý, jasne znejúci: h. hovor, smiech;
2. fon. h-é spoluhlásky znelé;
hlasno/-ne prísl.: h. hovoriť, plakať, h. sa smiať;
hlasnosť, -ti ž. fon. znelosť (spoluhlások)
hlasno prísl. 1. strsl, zsl hlasne, nahlas: Ňefufňi, povec to hlasno! (Chlebnice DK); Nerešuj tag hlasno, bo se prebere (Rochovce ROŽ); Dosd hlasno sa viprávali (Lukáčovce HLO) 2. or smelo, bez váhania: Ňebuďem sa báť, hlasno šetko rospoviem (Leštiny DK); Prišľi zme do gruofa, povedaľi zme mu šetko hlasno (Čimhová TRS)