hlasitý príd. hlasný, hlučný: h. smiech, hovor;
hlasito, hlasite prísl.;
hlasitosť -i ž.
hlasito, hlasite 2. st. -tejšie prísl.
hlasito, hlasite 2. st. -tejšie prísl. ▶ s väčšou, s veľkou intenzitou hlasu al. zvuku; syn. hlasno, hlasne, nahlas; op. ticho, potichu: h. rozprávať, spievať; h. zívať; zahvízdal hlasitejšie; Moja veselosť prechádzala až v bujnosť, ktorá si žiadala hlasito sa prejaviť. [Ľ. Zúbek]; Musel hlasite odfukovať. [R. Jašík]
hlasito, hlasite p. hlasno
hlasno s väčšou, veľkou intenzitou hlasu al. zvuku; znejúco výrazne (op. ticho) • hlasne • hlasito • hlasite • nahlas: hlasno, hlasito sa rozosmiali; hovor nahlas, aby ťa počula • zastar. hlasom (Sládkovič, F. Hečko) • hlučno • hlučne • hrmotne • expr.: hurónsky • hulákavo (veľmi hlasno): hlučne, hrmotne sa zabávali do noci • ohlušujúco • prihlasno • prihlasito (príliš hlasno): rádio mal zapnuté prihlasno, prihlasito • prihlučne • prihlučno (príliš hlučne): prihlučno sa vracali domov • hud. forte • fraz. z plného hrdla
hlasitý príd. strsl silno znejúci, dobre počuteľný: Mau̯ som dobrú hlasitú trúbu (Istebné DK); Búl velmi hlasití tod buben (Kameňany REV); hlasito prísl.: No aj som zahúkau̯ tag hlasito ako v noci (Žaškov DK)