hlasitý príd. hlasný, hlučný: h. smiech, hovor;
hlasito, hlasite prísl.;
hlasitosť -i ž.
hlasitý -tá -té 2. st. -tejší príd.
hlasitý -tá -té 2. st. -tejší príd. ▶ ktorý dobre počuť, ktorý silno znie; syn. hlasný; op. tichý: h. hovor; h. kašeľ; hlasité chrápanie, povzbudzovanie; hlasité výkriky, protesty; smiech bol čoraz hlasitejší; Siestu sobotňajšieho popoludnia náhle prerušilo hlasité drnčanie telefónu. [NP 1986]
hlasitý p. hlasný
hlasný ktorý dobre počuť, ktorý dobre, jasne znie (op. tichý) • hlasitý: viedli hlasný, hlasitý rozhovor; hlasný, hlasitý spev • hrmotný • expr. hurónsky (veľmi hlasný): hrmotný pochod vojakov, hurónsky smiech • hlučný • expr. hulákavý (veľmi, nepríjemne hlasný): hlučná hudba, hulákavá mládež • ohlušujúci (ktorý ohlušuje): ohlušujúci zvuk motorov • prihlasný • prihlučný (príliš hlasný, hlučný)
zvučný 1. jasne, výrazne znejúci • znelý • zvonivý: má zvučný, znelý, zvonivý hlas • sýty • plný: ozvali sa sýte, plné tóny • sonórny: sonórny hlas, bas • hlasitý • hlasný (ktorý dobre počuť): hlasný spev • jasný • ostrý • pren. kovový: jasný, kovový smiech
2. príjemne znejúci • ľubozvučný • lahodný: zvučný, ľubozvučný rým; lahodná reč
hlasitý príd. ktorý dobre počuť, silno znejúci, hlučný, hlasný: h. hovor, smiech, plač;
hlasite/-o prísl.: h. rozprávať, h. sa smiať, h. oddychovať;
hlasitosť, -ti ž.
hlasitý príd. strsl silno znejúci, dobre počuteľný: Mau̯ som dobrú hlasitú trúbu (Istebné DK); Búl velmi hlasití tod buben (Kameňany REV); hlasito prísl.: No aj som zahúkau̯ tag hlasito ako v noci (Žaškov DK)
hlasitý príd 1. dobre počuteľný, hlasný: s hlasytym zpjwanjm (CO 17. st); hlasyty smich (D. KALNÍK 1729); hlasyty krjk; hlasyty hrmot, treskot (KS 1763); hlasyti spew (BlR 18. st) 2. h-á gram samohláska: dwě hlasyté (hlásky) w cyzých slowách, ku přjkladu: Pi-us (GT 1780); -e, -o prísl nahlas: zwolal hlasyťe (CC 1655); hlasito se modliti (TP 1691); tuto pesničku hlasitě spiwali (GV 1755); -osť ž hlasnosť: vocalitas: hlasnost, hlasytost (KS 1763)