hlásnik m
1. nočný strážca, ktorého povinnosťou bolo hlásiť trúbou každú hodinu čas: hlasnika gednaly (ŠTÍTNIK 1651); hlásnjk nočny; strážny wartowny hlásnjk (KS 1763)
2. služobník, kt. oznamoval, ohlasoval dôležité správy, nariadenia ap.: hlásnyk mocne byl kryčal (KB 1756); rozkazal Moyžjss skrze hlasnjka rozhlássyti (KB 1757); lictor: mestsky služebnjk, hlásnjk, wywoláwač; praeco: hlásnjk, ohlassowač, wywoláwač (KS 1763)
3. čoho hlásateľ, rozširovateľ: slova božého hlásnik (BR 1785); -ička ž žena hlásnika to slišala od hlasničkj (KRUPINA 1743); -ický príd k 1: poprawowany kozuchow hlasniczkych (ORAVA 1618); k 2: speculatorius: strážnjcky, sspehársky, hlasnjcky (KS 1763); -ictvo s zamestnanie hlásnika: Macowy dal na hlasnyctwo two fl 1 d 19 (PUKANEC 1728)