historizmus -mu pl. N -my I -mami m.
historizmus -mu pl. N -my m. 1. iba sg. filoz. ▶ prístup k spoločenskej realite v jej dejinnej premenlivosti; zdôrazňovanie dejinných súvislostí a dejinného vývoja pri vysvetľovaní spoločenských a kultúrnych fenoménov: Písal som to s nesmiernou uvážlivosťou, s kritickým duchom vedeckého historizmu. [M. Kučera] 2. iba sg. umen. ▶ umelecký smer hlásajúci a uplatňujúci historické hľadisko pri skúmaní predmetov a javov; záľuba v minulosti a jej zdôrazňovanie (najmä v architektúre): obrodenecký h.; h. v poézii a próze; zariadenie v slohových štýloch od renesancie až po h.; komplex historických budov pozostáva z dvoch meštianskych domov postavených na konci historizmu v 19. storočí 3. lingv. ▶ slovo označujúce osobu, predmet, jav, ktoré už nejestvujú (napr. dereš, igric, léno): využívanie antických historizmov v publicistike; Niektoré zastarané slová, archaizmy alebo historizmy žijú svoj druhý život vo frazeológii. [J. Skladaná]
historizmus -mu m. ‹g›
1. filoz. prístup k skutočnosti v jej dejinnej premenlivosti, rešpektovanie danej dejinnej situácie, faktov, atmosféry, mentality a pod.
2. umel. kultúrne hnutie nadväzujúce na historické javy minulosti a obnovujúce ich, prípadne odvodzujúce z nich meradlá pre súdobú tvorbu; záľuba v minulosti a jej zdôrazňovanie (op. ahistorizmus)
3. lingv. pomenovanie označujúce jav už zaniknutý, spätý s minulosťou (napr. kuruci, dereš, palatín, zlatka)
historizmus, zried. i historicizmus, -mu m. zdôrazňovanie, preceňovanie minulosti (napr. v umení)