granátnik -ka pl. N -ici G -kov m.
granátnik -ka pl. N -ici G -kov m. hist. ▶ v 17. - 18. stor. príslušník oddielu pešieho vojska špeciálne cvičeného na boj s ručnými granátmi al. na vrhanie granátov; neskôr príslušník jednotky elitnej pechoty: francúzski, Napoleonovi granátnici; uniformy granátnikov; Ráno sa na nich od Vrbového valí presila vojska a gárd. Jazda, granátnici, pešiaci. [J. Bob]
granátnik -a m. ‹t› hist. voj. príslušník pešieho vojska v 17. – 18. stor. vycvičený vrhať ručné granáty; neskôr príslušník elitnej časti vojsk;
granátnický príd.
granátnik, -a, mn. č. -ci m. voj. vojak vrhajúci ručné granáty; vojak z vybraného, elitného vojska v niektorých armádach