grúnik -ka pl. N -ky m. zdrob.
grúň -ňa pl. N -ne G -ňov m. ⟨rum.⟩ ▶ nezalesnené horské úbočie, stráň: strmý, skalnatý g.; ovce sa pasú na grúňoch; chodiť po grúňoch ▷ grúnik -ka pl. N -ky m. zdrob. expr.: Kráčali sme opatrne hore grúnikom. [Z. Dônčová]
grúň, -a m. príkra, skalnatá stráň, horské úbočie: holé, skalnaté g-e; ísť, kráčať hore g-om; vyhnať ovce na g. (Fr. Kráľ);
grúnik, -a m. zdrob.
grúnik p. grúň
grúň m. strsl, trenč kopec, strmá stráň: Išľi po grúňoch (Nolčovo MAR); Ide kosid na grún (St. Hory BB); Na grúnoch se óvce pasú (Nandraž REV); grúň (Dol. Lehota DK, Papradno PB); grún (Bošáca TRČ); grúnik m. (gruonik) zdrob.: Na gruoniku zme sa radi sánkovali (Val. Dubová DK); grúňik (Kaľamenová MAR); grúnik (St. Hory BB, Revúca)
gruonik p. grúnik