enem (eném, enom) I. spoj. podraď. 1. záh uvádza časové vety; len čo: Eném co dójde, už vihukuje (Štefanov SEN) 2. záh uvádza vetu podmienkovú s významom obmedzenia na jednu možnosť: Nemieli aňi ohlet, či mrzne alebo prší, enem zvázat a dole s ňú (Borinka BRA) II. čast. 1. záh vyjadruje výlučnosť; jedine, iba: Eném rok vidržau̯ (Štefanov SEN); To sa šag enem vipráviá (Záh. Ves MAL); Bili tam enem dvá (Brodské SKA); Mie stačí enom kvapku a uš sa mi to lepší pije (Skalica) 2. záh zdôrazňuje výzvu; nože, len: Eném sa už nehnevaj! (Štefanov SEN) 3. záh zdôrazňuje obsah výrazu; len: Tak vizdravieu̯ a povídá, jak je to enem léčivá voda (Smrdáky SEN)
enom p. enem
enem [(j)enem, (j)e(d)nom] záhor I. čast zdôrazňuje platnosť výrazu, len, iba: obe neidu, enem gedna (SKALICA 17. st); genem toliko gedenkráte w roce sobě wlasi strihal (MP 1718); toto gest enom wtipna pohatka (SLK 1766-80); Eliass horekowal, že gednom sam zanechan gest (CS 18. st) II. ako súčasť dvojčl. spoj ne enem - ale i vyj, stupňovací vzťah, nielen - ale i: mnozy ne enom z krehkosty, ale y z vmyslu swého smrtedlně hressygu (MP 1718)
jednom p. enem
jenem, jenom p. enem
lednem p. enem