drabant -ta pl. N -ti I -tmi m.
drabant -ta pl. N -ti I -tmi m. ⟨nem.⟩ hist. ▶ ozbrojený člen osobnej stráže al. ochranného sprievodu panovníka, šľachtica a pod.: kráľovskí drabanti; drabanti v zbroji [M. Ďuríčková]
drabant -a m. ‹n› hist. (v stredoveku) vojak osobnej stráže vojvodcov a panovníkov
drabant, -a m. člen osobnej stráže al. ochranného sprievodu šľachticov, panovníkov, mestskej stráže ap. v stredoveku;
pren. pejor. prisluhovač: A čo sú to tí drabanti? No to sú tí, ktorí slúžia poslušne Viedni. (Ráz.);
drabantský príd.: d-á hliadka
drabant m. expr. mohutný, mocný človek: To strašní drabant tot tvaj muš! (Kameňany REV)
drabant m nem ozbrojený člen osobnej stráže šľachticov: aby sa platilo takisto hoffmistrowy, drabantom (KORYČANY 1608); pravni poslove neb drabanti pilnu inspectiu a prohlidani maji miti (MB 1759); satelles: drabánt, dworny wogák, dworny hagdúch (KS 1763); namjsto králowskych drabantuw a žiwotnych strážnych (ŽS 1764) P. atpn Matheus Drabanth (LEVICE 1554 U1); Ladislai Drabant (PAČA 1570 U1); -ský príd: lictorius: drabántsky (KS 1763); -stvo [-o, -í] s hromad drabanti: satellitium: drabánstwi, drabánstwo, dworny wogsko, húffné drabánstwi (KS 1763); satellitium: drabantstwo (AP 1769)