dokázať -že -žu dok.
1. podať dôkaz, doložiť dôkazmi: d. platnosť poučky, d. niečiu nevinu; d. svoju oddanosť dosvedčiť
2. vedieť, vládať (urobiť): uvidíme, čo d-e v živote ako sa uplatní; d-e robiť vo dne v noci vládze;
nedok. dokazovať
dokazovať -zuje -zujú -zuj! -zoval -zujúc -zujúci -zovaný -zovanie nedok.
dokázať1 -áže -ážu -áž! -ázal -ážuc -ázaný -ázanie dok. (čo) 1. ▶ podať svedectvo, doložiť argumentmi: d. pravdu; d. platnosť poučky; dokázaná nevina; Chcel som jej dokázať, že sa mýli. [J. Kot]; Nik nevie dokázať, aký to bol plášť. [L. Ťažký] 2. ▶ mať schopnosť, silu urobiť; syn. vedieť: dokáže pracovať za dvoch; dokázal sa obhájiť; Nič na svete nedokáže starostlivých rodičov rozladiť väčšmi ako nechuť ich dieťaťa do jedla. [J. Puškáš]; Skúsil, či si dokáže kľaknúť. [P. Jaroš] 3. ▶ úsilím, prácou a pod. dosiahnuť; syn. urobiť: d. nemožné; dokázali zázraky; Ani som to priďaleko nedotiahol, ani som priveľa nedokázal. [A. Vášová]; Musím niečo dokázať. [J. Johanides] ▷ nedok. k 1, 3 ↗ dokazovať
dokazovanie -ia -ní s. práv. ▶ časť súdneho konania, v ktorej sú zisťuje skutkový stav veci: d. súdu; záverečná fáza dokazovania; zmariť výsledky dokazovania; proces vyšetrovania a dokazovania neviny ▷ ↗ i dokazovať
dokazovať -zuje -zujú -zuj! -zoval -zujúc -zujúci -zovaný -zovanie nedok. 1. (čo; s vedľajšou vetou) ▶ podávať svedectvo, dokladať argumentmi: d. chybu; d. alibi; d. opak tvrdenia; Lásku možno dokazovať činmi. [R. Sloboda]; Nechcela dokazovať svetu, že jej sa nič nedotkne. [E. Gašparová]; Dejiny sa stali príležitosťou na dokazovanie pravdivosti téz. [V. Mináč] 2. (čo) ▶ úsilím, prácou a pod. dosahovať; syn. robiť: dokazuje veľké veci ▷ dok. ↗ dokázať1
argumentovať potvrdzovať pravdivosť dôkazmi • uvádzať argumenty • podávať argumenty • dôvodiť: slabo, zle argumentoval, dôvodil; uvádzal, podával slabé, zlé argumenty • operovať • dokazovať: operovať faktmi, číslami; dokazovať niečo výsledkami v praxi • podopierať: tvrdenie podopierať skúsenosťou
dokazovať p. tvrdiť1
nasvedčovať, nasviedčať poskytovať svedectvo o niečom pravdepodobnom • svedčiť: všetko nasvedčuje, že urobil chybu • ukazovať • poukazovať • naznačovať (nasvedčovať náznakmi): jeho správanie poukazovalo na to, že nie je v poriadku • dosvedčovať • dosviedčať • potvrdzovať • dokazovať (svedčiť o pravdivosti niečoho): prípravy dosvedčovali, že odcestujú • prezrádzať (svedčiť o niečom obyč. utajovanom): jeho úsmev prezrádzal, že sa nehnevá
svedčiť2 1. vypovedať pred súdom ako svedok • vypovedať • byť svedkom: svedčil, vypovedal v prospech obžalovaného; je svedkom na súdnom konaní • vydať svedectvo (o niekom)
2. stávať sa dôkazom niečoho, poskytovať dôkaz o niečom pravdepodobnom • nasviedčať • nasvedčovať: všetko svedčilo o tom, nasviedčalo tomu, že situácia sa zlepší • dosviedčať • dosvedčovať • dokazovať (byť dôkazom): to dokazuje jeho nevinu • naznačovať (stávať sa nepriamym dôkazom): zariadenie domu naznačovalo, aký bol majiteľkin vkus • prezrádzať (dávať najavo): výraz tváre prezrádzal spokojnosť, svedčil o spokojnosti • ukazovať: jeho správanie ukazuje na dobrú vôľu zmieriť sa • hovoriť: výsledky hovoria za nás
3. p. súhlasiť 1 4. p. tvrdiť
tvrdiť1 hovoriť ako isté, dokázateľné: tvrdil, že pozná vinníka • dokazovať • presviedčať • presvedčovať (podopierať dôkazmi, rozumovými dôvodmi): dokazoval, presviedčal nás, že má pravdu • kniž. afirmovať • uisťovať • ubezpečovať • utvrdzovať (potvrdzovať faktmi): uisťovali, ubezpečovali nás, že sa operácia podarí; utvrdzovali nás v našom presvedčení • svedčiť • dosviedčať: niektorí svedčili, že videli mimozemšťana • expr. dušiť sa: dušili sa, že je to klamstvo
dokázať, -že, -žu dok. (čo, so spoj. že)
1. podať dôkaz o niečom, potvrdiť, dosvedčiť, doložiť dôkazmi: d. pravdu, správnosť niečoho; d. opak; nad slnko jasnejšie d. niečo nepopierateľne; d. čierne na bielom hodnoverne, jasne; Niečo, čo by dokázalo jeho lásku. (Jil.) Nijakým lichotením nedokážeš, že si sa proti Ondrejovi neprevinil. (Jégé)
2. (čo) vykonať, uskutočniť, urobiť: d. veľké veci; d. nemožné; d. zázraky dosiahnuť prekvapujúce výsledky; Vláčil vodu, čo by opitý človek nebol v stave dokázať. (Urbk.) Maďarská výslovnosť je tak zvláštna, že nikdy temer nedokáže ju úplne napodobniť, kto sa v tom nenarodil. (Záb.);
nedok. dokazovať, -uje, -ujú
|| dokázať sa zried. osvedčiť sa, ukázať sa: Snúbenec tvoj dokázal sa nehodným. (Tim.) Veľmi dobre sa (stroje) dokázali. (Hor.)
dokazovať p. dokázať
dokazovať nedok. 1. podávať dôkaz o niečom: Jä som mu to dávno dokazoval, eš to prehrá (Kameňany REV); Ešťe sa toto na ťeba dokezuje (Stožok ZVO) 2. vystrájať, robiť: Take veci dokazoval, že to śved ňevidzel (Studenec LVO)
dokázať dk 1. podať dôkaz o niečom, dosvedčiť, doložiť dôkazmi: gdyby on sam byl tam, teho dokazaty by byl nemohol (TURIEC 1570); nemuzess dokazac, ze ga tebe kriwdu urobil (BARDEJOV 1682); materinsku mogu prjzen k neg dokazat chtegice (TRENČÍN 1742) 2. (byť schopný) vykonať, uskutočniť, urobiť niečo: mistersstuk aby dokazal podle obicžege (BYTČA 1637 E) 3. porobiť, počariť, počarovať: gedna striga mi dokazala a z druhou sa dam liečity (KRUPINA 1726); dokazovať ndk k 1: bozeyny czlowiek nepotrzebuge swe ruky malowani dokazowat (ŽK 1473); wernost kv vsseckim dokazowati (MARTIN 1541); to wssem pokoleňým skutkem dokazuge (CC 1655); včitel swau naproti nim lasku slowy, posunky dokazowal (BZ 1749); k 2: swim telem mrskost skrze nečiste dotikani dokazuwali (MK 18. st); k 3: (hostiu) dostávagu od gistjch starjch báb, s kteru co dokazugj, težká vec gest vyslovit (BT 1758)