dojka -y -jok ž. žena dojčiaca cudzie dieťa
dojka -ky dojok ž.
dojka -ky dojok ž. 1. ▶ žena dojčiaca cudzie dieťa: Malý Jerguš od mala vyrastal na cestách, veď aj k dojke ho otec nosieval kus cesty. [A. Ferko] 2. ▶ dojná krava, koza, ovca al. kobyla chovaná na produkciu mlieka; syn. dojnica: Môžu si prikúpiť jalovicu, dojku. [J. Jonáš]; Ondrej kúpil od cigánov kozu, dobrú dojku, mlieka máme dosť. [I. Habaj]; Od takejto štvrtinovej dojky dostal gazda povedzme dva a pol kila syra. [P. Jaroš]
dojka, -y, -jok ž.
1. žena pridájajúca cudzie dieťa; pren. Krása mi za dojku slúžila (Sládk.) krása ma živila, opájala, nadchýnala;
2. dojná krava, ovca ap.: dobrá d.; suchá d. krava, ktorá prestala dojiť
dojka ž. 1. csl dojná krava, ovca, príp. aj koza: Dobré dojki sa ňazaprahajú do jarma, lebo straťá mlieko (Bánovce n. Bebr.); Tá krava to bola veru dobrá dojka (V. Rovné BYT); Tota krava barz dobra dojka (Dl. Lúka BAR) L. tvrdá dojka (V. Straciny LUČ) - ktorá ťažko púšťa mlieko; suchá dojka (Bošáca TRČ) - ktorá prestala dávať mlieko 2. csl žena pridájajúca dieťa, najmä cudzie: Každá ena maťi tode si ďíťa nadájala; dojki sa miselo hoveťi z eďeňim, žebe doz_mlieka mala (Čelovce MK); Ona bola u pánó za dojku (Šivetice REV); Nemieu̯a mléko, moseli hledad dojku (Stupava BRA); Bohate ľudze maľi dojki (Smižany SNV)
dojka ž 1. samica domácich zvierat dávajúca mlieko: doyku z baranczom (JASENICA 1704); (teľce) ktere sa po Wjanocjách wiljáhnu, dobré dogki bjwagu (PL 1787) 2. žena pridájajúca cudzie dieťa: dal pre dogku dwa pary botow (SOBLAHOV 1651); dogka bude myty hogne mleka (KLe 1740); sluzice za doyku pri ditety (TURIEC 1746); x. pren ti (luhanie) dogka wšeho dwognásobenstwa, ti príčina každého kriweho swedectwa, zgednánj trháss, pokritctwj chowáss (BN 1790); -ový príd k 2: nutritia: dogkowy plat (KS 1763); dojčin príd privl k 2: dostawagj djtky swrab z kiseleho mleka dogčinho (HT 1760); dojčička, dojčečka dem expr k 2: nutricula: pestunka, dogčečka (KS 1763); nutricula: dogčička (LD 18. st)