docent -a m. nižší st. vedecko-pedagogickej hodnosti, skr. doc.: d. slovenského jazyka;
docentka -y -tiek ž.;
docentský príd.: d. úväzok
docentka -ky -tiek ž.
docent -ta pl. N -ti I -tmi m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ vedecko-pedagogická hodnosť vysokoškolského učiteľa; vysokoškolský učiteľ s touto hodnosťou: univerzitný d.; d. slovenského jazyka; habilitovať sa na docenta; Ubúda učiteľov bez vedeckej hodnosti, rastie počet docentov a profesorov. [NP 1987] 2. ▶ titul vysokoškolského učiteľa udelený po habilitácii, skr. doc. ▷ docentík -ka pl. N -íci/-íkovia G -kov m. zdrob. iron.: Idem na skúšku z fyziky, a vôbec mi neprekáža, že náš docentík ma asi s veľkým pôžitkom vyhodí. [P. Andruška]; docentka -ky -tiek ž.
docent -a m. (docentka -y ž.) ‹l›
1. vedecko-pedagogická hodnosť vysokoškolského učiteľa (nižšia ako profesor), skr. doc.: d. filozofickej fakulty; d. matematiky; predtým súkromný d.
2. zastar. a zried. vyučujúci vôbec, najmä na stredných a dôstojníckych školách;
docentský príd.: d-á práca habilitačná
docent, -a m. učiteľ na vysokoškolských učilištiach (nižšej hodnosti ako profesor): univerzitný d.; zastar. súkromný d.;
docentka, -y, -tiek ž.;
docentský príd.: d. plat, d-á práca, d-é miesto