divný príd. čudný (význ. 1, 2): d-é časy, d-á predtucha; bol to d. človek; bolo mu d-é, že sa schoval;
divne, divno prísl. i vetná prísl.: d. vyzerať; d. si obzerať niekoho; je mu akosi d.
divne, divno 2. st. -nejšie prísl.
divne, divno 2. st. -nejšie prísl. 1. ▶ príznačne pre istú mimoriadnosť, zriedkavosť; vzbudzujúc údiv, počudovanie, znepokojenie; syn. čudne, zvláštne: vyzerať, správať sa veľmi d.; divne páchnuca esencia; lietadlo divne manévruje; divne sa na niečo pozerať, dívať; znie to trochu divno; zdalo sa mu to stále divnejšie 2. iba vo vetnom základe ▶ vyjadruje nepriaznivý stav organizmu; syn. zle: bolo mu akosi d.
divný príd.
1. budiaci podivenie, podivný, čudný, neobyčajný, zvláštny, nepochopiteľný: d. človek, d-á vec, d-á choroba, d-á tvár; d-é meno, d-é časy, pomery; hovor. d. svätý, d. patrón človek čudáckej povahy;
2. budiaci podozrenie: d. pocit, dojem, d-á predtucha;
divne i divno prísl.: je mi, prichodí mi d. o pocite nevoľnosti, rozpakov a i.; Hlavajov hlas divne zacvendžal. (Urb.)